Servant of the devil. That's why the world applauds him, while Christ and his Catholic tradition are persecuted because of him.
Człowiek grzechu zdobędzie świat, ale na tym nie koniec...
„Świat" oklaskuje sługi diabła a w nienawiści ma naśladujących Chrystusa.
żydomasoneria bardzo zadowolona jest z tego przebierańca.
Pápež potlesku.
Leo XIV. si po svojom prejave v Metzu 28. septembra vyslúžil trojminútový búrlivý potlesk, sprevádzaný emotívnou orchestrálnou hudbou. Stál, viditeľne potešený, a prikyvoval.
Potlesk má starobylý politický význam: oslavovanie vládcov. Lev XIV. tento rituál ochotne prijíma, či už v Metzu, alebo vo Vatikáne, niekoľkokrát denne. Pius XII. síce nevymyslel pápežský potlesk, ale pomohol normalizovať to, čo predchádzajúci pápeži často vnímali s podozrením: pápeža ako predmet dlhotrvajúceho verejného ovácie.
Lid vždy jásá. Vzpomeňte si na sjezdy KSČ. To bylo potlesku ve stoje. Lid se raduje, když král je korunován, stejně tak i když tentýž jde na popravu.
O Papa dos Aplausos.
Leão XIV recebeu três minutos de aplausos estrondosos após o seu discurso em Metz, a 28 de setembro, acompanhado por música orquestral comovente. Permaneceu de pé, visivelmente satisfeito, e acenou com a cabeça.
Os aplausos têm uma antiga linguagem política: a aclamação dos governantes. Leão XIV aceita de bom grado o ritual, tanto em Metz como no Vaticano, várias vezes ao dia. Pio XII não inventou os aplausos papais, mas ajudou a normalizar aquilo que os papas anteriores tinham frequentemente encarado com desconfiança: o Papa como objeto de uma ovação pública prolongada.
Papież oklasków.
28 września w Metz, po wygłoszeniu przemówienia przy akompaniamencie poruszającej muzyki orkiestrowej, Leon XIV otrzymał trzy minuty gromkich oklasków. Stał, wyraźnie zadowolony, i kiwał głową.
Oklaski mają swoje dawne znaczenie polityczne: są wyrazem uznania dla władców. Leon XIV chętnie przyjmuje ten rytuał, zarówno w Metz, jak i w Watykanie, kilka razy dziennie. Pius XII nie wynalazł papieskich oklasków, ale przyczynił się do normalizacji tego, co poprzedni papieże często traktowali z podejrzliwością: papieża jako obiektu długotrwałej publicznej owacji.
„Biada wam, gdy wszyscy ludzie chwalić was będą. Tak samo bowiem przodkowie ich czynili fałszywym prorokom”
To nie za dobrze, gdy świat za bardzo chwali i oklaskuje. Prawdziwe szczęście i prawdziwe wewnętrzne zadowolenie może dać tylko Bóg.
Il Papa degli applausi.
Leone XIV ricevette tre minuti di applausi fragorosi dopo il suo discorso a Metz il 28 settembre, accompagnato da una commovente musica orchestrale. Rimase in piedi, visibilmente compiaciuto, e annuì.
L’applauso ha un antico significato politico: l’acclamazione dei sovrani. Leone XIV accetta di buon grado questo rituale, a Metz come in Vaticano, più volte al giorno. Pio XII non ha inventato l’applauso papale, ma ha contribuito a normalizzare ciò che i papi precedenti avevano spesso considerato con sospetto: il Papa come oggetto di una prolungata ovazione pubblica.
@sługa Boży Il mondo applaude i servi del diavolo e odia i seguaci di Cristo.
La massoneria ebraica è molto soddisfatta di questo travestimento.
Chi annuncia il Vangelo viene perseguitato e a volte subisce il martirio. Gesù il giorno della Domenica delle Palme veniva acclamato e osannato, e vedendo ciò si mette a piangere perchè sa che quella stessa folla pochi giorni dopo griderà per ottenere la sua crocifissione. Perciò stiano attenti quelli che vengono osannati. Gesù ha detto no ad essere acclamato come Re umano, perchè la sua regalità è spirituale. Così la gerarchia ecclesiastica non deve aderire alle richieste di una chiesa umana, perchè la Chiesa è spirituale e la salvezza passa attraverso la croce non gli effimeri subdoli osanna.
A tapsok pápája.
XIV. Leó szeptember 28-án, Metzben tartott beszéde után három percig tartó, viharos tapsot kapott, amelyet megható zenekari zene kísért. Láthatóan elégedetten állt, és bólintott.
A tapsnak régi politikai jelentése van: az uralkodók üdvözlése. XIV. Leó szívesen fogadja ezt a rituálét, Metzben éppúgy, mint a Vatikánban, naponta többször is. XII. Piusz nem találta fel a pápai tapsot, de segített normalizálni azt, amit a korábbi pápák gyakran gyanakvással kezeltek: a pápát, mint a hosszan tartó nyilvános ováció tárgyát.
El Papa de los aplausos.
León XIV recibió tres minutos de aplausos atronadores tras su discurso en Metz el 28 de septiembre, acompañado de una emotiva música orquestal. Se mantuvo de pie, visiblemente complacido, y asintió con la cabeza.
El aplauso tiene un antiguo significado político: la aclamación de los gobernantes. León XIV acepta de buen grado este ritual, tanto en Metz como en el Vaticano, varias veces al día. Pío XII no inventó el aplauso papal, pero contribuyó a normalizar lo que los papas anteriores solían considerar con recelo: al Papa como objeto de una ovación pública prolongada.
@sługa Boży El mundo aplaude a los siervos del diablo y odia a los seguidores de Cristo.
La masonería judía está muy satisfecha con este disfraz.
Le pape des applaudissements.
Léon XIV a reçu trois minutes d’applaudissements tonitruants après son discours à Metz le 28 septembre, accompagnés d’une musique orchestrale émouvante. Il s’est levé, visiblement ravi, et a hoché la tête.
Les applaudissements relèvent d’un langage politique ancien : l’acclamation des souverains. Léon XIV accepte volontiers ce rituel, à Metz comme au Vatican, plusieurs fois par jour. Pie XII n’a pas inventé les applaudissements papaux, mais il a contribué à normaliser ce que les papes précédents avaient souvent considéré avec méfiance : le pape comme objet d’une ovation publique prolongée.
Le peuple acclame toujours. Il se réjouit lorsque le roi est couronné, tout comme lorsque ce même roi se rend chez le bourreau.
Der Papst des Beifalls.
Leo XIV. erhielt nach seiner Rede in Metz am 28. September drei Minuten lang tosenden Beifall, begleitet von emotionaler Orchestermusik. Er stand sichtlich erfreut da und nickte.
Beifall hat eine alte politische Bedeutung: die Akklamation von Herrschern. Leo XIV. nimmt dieses Ritual bereitwillig an, in Metz wie im Vatikan, mehrmals täglich. Pius XII. hat den päpstlichen Beifall zwar nicht erfunden, trug jedoch dazu bei, das zu normalisieren, was frühere Päpste oft mit Argwohn betrachtet hatten: den Papst als Gegenstand lang anhaltender öffentlicher Ovationen.
Das war unter Pius XII. doch eine ganz andere Situation! Damals ging es darum, daß das Papsttum vor den Herrschern dieser Welt nicht eingeknickt war.
Das war die Anerkennung, die man durch Applaus zollte.
Dieses Problem haben wir heute doch gar nicht mehr; ganz im Gegenteil!
Heute applaudiert man doch der Welt, wenn man dem Papst applaudiert...
Pope of Applause.
Leo XIV received three minutes of thunderous applause after his speech in Metz on September 28, accompanied by emotional orchestral music. He stood, visibly pleased, and nodded.
Applause has an old political language: the acclamation of rulers. Leo XIV readily accepts the ritual, in Metz as in the Vatican, several times a day. Pius XII did not invent papal applause, but helped normalize what earlier popes had often regarded with suspicion: the Pope as the object of prolonged public ovation.
"If the fruitfulness of religious traditions is seen above all in their service of peace and fraternity, it is also expressed in their ability to protect, accompany and serve life" Pope Leo XIV at the Conclusion of the Interfaith Meeting in Metz.
He uses the fact that he spoke up in defense of life to wrap with it his heresy of fraternity of religions (aka One world religion). The devils poison is always sugarcoated