Svätá M A T H I L D A ,nemecká kráľovná -sviatok 14.marec

Dramatický, životný osud veľkej nemeckej svätice z 10 storočia...slávnej nemeckej kráľovnej Mathildy...udalosti spred 11 storočí...
Malé dievčatko,oddelené od rodiny a dané na výchovu do kláštora...Pochádzala z bohatého rodu...jej otec bol gróf Dietrich príbuzný nemeckých kráľov...Mathilda v kláštore vyrástla v krásnu,cnostnú pannu,prenikavej krásy a hlbokej zbožnosti a čistoty...Jej srdce túžilo zasvätiť sa Kristovi...ale jej otec rozhodol inak...O jej kráse a cnostiach kolovali chýry po kráľovských dvoroch...Saský vojvoda Otto chcel mladučkú pannu ako manželku pre svojho syna a budúceho kráľa -Henricha I. Vtáčnika.Otcovia dojednali manželstvo svojich detí...krásnej len 17 ročnej Mathildy,vychovanej v kláštore a o 16 rokoch staršieho 33 ročného,zrelého muža- Henricha,udatného a chrabrého vojvodu...Vojvodovi Henrichovi sa krásna,mladučká,čistá a zbožná Mathilda veľmi zapáčila,bol očarený jej krásou a čistotou charakteru...Henrich neváhal a požiadal ju o ruku...Mathilda,by radšej ostala v kláštore...ale musela splniť vôľu jej otca...Prijala to ako vôľu božiu...Hoci manželstvo bolo rodičmi dojednané,bolo naozaj šťastné a medzi manželmi panovala hlboká láska a úcta...Henrich svoju mladučkú Mathildu naozaj miloval a bol k nej láskavý a nežný,dokázal si získať srdce citlivej,vnímavej Mathildy,ktoré bolo tak hlboko vnorené do lásky k Bohu...Mathilda plnila svoje povinnosti príkladne a vzorne...Jej silou bola modlitba a sviatostný život,ku ktorému získala aj svojho manžela,ktorý bol aj drsný vojak ,ostrieľaný v tvrdých bojoch na vojne.Mathilda nezasahovala do politiky a riadenia kráľovstva,ale svojmu manželovi dávala vždy hodnotné rady.Vymohla si jediné privilégium,že mohla udeliť ona milosť odsúdencom vo väzení a na smrť...Chcela,aby sa zločinci vo väzení kájali a tak zachránili svoju nesmrteľnú dušu pred peklom v hlbokom pokání...Veľa ludí zachránila od smrti a mnohí jej ďakovali a bozkávali jej ruky...
25 rokov boli v šťastnom manželstve...mali 5 detí,3 synov a 2 dcéry...60 ročný Henrich ťažko ochorel a blížila sa jeho smrť...na smrteľnej posteli vyznal pred kňazom...aký veľký dar od Boha dostal vo svojej milovanej Mathilde,ďakoval jej za celé tie roky...aj za všetko,čo pri ňom musela prekonať,pri jeho prudkej povahe...Bola mu vždy vernou,starostlivou,zbožnou manželkou a veľkou oporou v živote...Umierajúci Henrich objímal svoju Mathildu...a tak sviatostne pripravený na odchod z tohto sveta...umiera 2.júla 936...
Mathilda za ním úprimne žialila...ale jej synovia Otto a Henrich ml. sa hádali,kto bude kráľom...Mathilda svojich rozhnevaných synov napomínala,aby žili vo svornosti...Kráľom sa stal Otto I.Mathilda žila na kráľovskom dvore ako kráľovná-vdova...denne nasycovala hladných,starala sa o chudobných a žobrákov,podporovala kláštory a kostoly.Závistliví dvorania obvinili Mathildu,že rozum potratila a chudákom a kláštorom rozdáva kráľovské poklady a bohatstvo...Jej synovia Otto a Henrich klebetám uverili a odobrali matke všetky peniaze a poklady...a vyhnali ju od kráľovského dvora,aby šla do kláštora...

Hlboko zronená,nešťastná,plačúca stará kráľovná musela opustiť kráľovsky dvor a odísť do vyhnanstva...Jej srdce krvácalo,keď jej milovaní synovia takto ublížili...
Mathilda vyzliekla kráľovské šaty,obliekla si obyčajné rehoľné rúcho a odišla na pustý hrad v krajine Vestfalsko,kde žila ako chudobná pustovníčka...Ťažko niesla nevďak svojich synov...ale prijala svoj kríž ochotne...Žila len z toho,čo jej ľudia dali ,nič nemala svoje...
Kráľ Otto I.najstarší syn Mathildy čoskoro spoznal,ako veľmi svojej matke ublížil,lebo bol trestaný Bohom a taktiež ho žiadala jeho manželka,aby svoju matku odprosil a zmieril sa s ňou a prijal ju späť...Otto zavolal aj brata Henricha a matku doviedli späť...Otto sa vrhol k nohám svojej matky a prosil ju za odpustenie,že ju dal vyhnať...podobne aj Henrich...oba synovia kľačali pred svojou staručkou matkou,objímali ju a bozkali jej nohy i ruky...tej,ktorej tak veľmi ublížili...Mathilda im s láskou odpustila a objímala svojich dvoch synov a kráľov...Jej modlitby a obety boli vyslyšané...bratia sa zmierili a pomáhali si vzájomne...Mathilda ešte podporovala stavby kláštorov a hlavne kláštor v Quedlinburgu,kde chcela byť pochovaná pri svojom milovanom Henrichovi...Pripravená na smrť tíško usnula 14.marca r.968 ...ako 76 ročná a 32 rokov vdova...Bola pochovaná v kláštore v Quedlinburgu...

Mathilda je príkladom vzornej a láskavej manželky...zbožnej a starostlivej matky,ktorá vychovala svoje deti v hlbokej viere a láske k Bohu...

Svätá Matilda z Ringelheimu bola manželka východofranského kráľa Henricha I. z dynastie Otonovcov, od roku 912 saská vojvodkyňa a v rokoch 919 až 936 východofranská kráľovná.

Dátum a miesto narodenia: 896 po Kr., Enger, Nemecko

Dátum úmrtia: 14. marca 968 po Kr., Quedlinburg, Nemecko

Manžel: Henrich I. (od 909 po Kr.–936 po Kr.)

Deti : Gerberga Saská , Bruno the Great , Hedviga Saská , Otto I. , Henrich I.

Vnuci a vnučky: Otto II., Matylda, Liudolf Švábský, Hugo Kapet,
Miesto posledného odpočinku: Klášter Quedlinburg, Nemecko

Rodičia: Ditrich z Ringelheimu, Reinhild
Meno Matilda má nemecký pôvod a znamená “silná v boji”. Toto meno nosila aj Svätá Matilda z Ringelheimu.

14. marca.
Sv. Mathilda.

Vo sv. Mathilde vidíme opäť skvelý obraz kráľovny, ktorá i na tróne zachovala prostotu ducha, a nezavrhla svoje ženské povolanie, ale za najväčšiu česť pokladala si v dome svojom byť starostlivou a láskavou kráľovnou.

Mathilda bola dcéra grófa Dietricha z Ringelheimu. Rodičia chcejúc dcéru svoju vychovať v bázni Božej, poslali ju na výchovu do ženského kláštora v meste Herforde, kde v kláštornej tichosti vedená bola ku všetkým tým cnosťam, akými sa jej svätý život tak bohaté skveje.

Otto, vznešený vojvoda saský, dopočul sa o vľúdnosti, nábožnosti a kráse Mathildinej, vybral ju za manželku svojmu synovi Henrikovi, nazvanému neskoršie Vtáčnikom /mal záľubu v chove vtákov/.

Henrik teda, chcejúc sa presvedčiť, či všetko to, čo si celý svet o Mathilde pochvalného rozpráva, skutočne i pravda je, poslal tajne svojho povereníka do kláštora na výzvedy.

Tomuto sa pošťastilo nielen z blízka vidieť, ale i skúmať chovanie sa Mathildine, a keď sa uspokojený s veselým posolstvom navrátil k vojvodovi domov, vybral sa Henrik so skvelým sprievodom na cestu sám a doraziac do kláštora, prosil prekvapenú pannu o ruku.

Henrik bol mužný,pohľadný,udatný ,cnostne vychovaný ako zbožný kresťan, ktorý nejeden krát už dokázal svoju zmužilosť v bojoch krvavých. Rodičia a príbuzní Mathildini tešili sa teda tomuto manželstvu.

Svadba bola roku 913, pri ktorej mladá nevesta dostala do vena mesto Vallhausen so všetkým, čo k nemu prináležalo. Za tri roky stala sa ona vojvodkyňou saskou r.916 , a o tri roky neskoršie r.919 kráľovnou nemeckou.

A predsa ju skvelosť vysokej hodnosti nezaslepila, ba naopak márnosť a ničomnosť tejto svetskej slávy osvedčovala a pútala jej ducha tým viacej k Bohu; lebo čím vyššie stála ona pred ľudmi, tým viacej ponižovala sa pred Bohom. S manželom, ktorému v chrabrosti, zmužilosti a spolu i bohabojnosti nemohol sa rovnať žiaden vladár, žila Mathilda v najsladšom šťastí. Boli oni oba vždy jedného srdca, jednej mysle.

Ako kráľovná nemiešala sa naša svätá nikdy do panovníckych práci a záležitostí. Len na jedno právo robila si nároky, prosiť svojho manžela za milosť a odpustenie pre odsúdených. Toto robievala pri každej príležitosti. Ale keď prísny a spravodlivý cisár vzdor jej prímluve svoju mienku alebo vynesený ortiel nezmenil, uspokojila sa v tichu tým, že splnila povinnosť, ostatné ponechala spravedlnosti a svedomitosti svojho manžela.

Manželov, spojených takto láskou ku Kristu, a zároveň láskou i milosrdenstvom k poddaným, požehnal Hospodin piatimi dietkami: tromi synnmi ktorí menovali sa Otto, Henrik a Bruno, a dvoma dcérama. Mathilda oddala sa teraz s najútlejšou materinskou pečlivosťou výchove svojich dietok, roznecujúc v nich plameň detskej pobožnosti k Bohu a vrelej lásky k bližnému.

A zakiaľ kráľ víťazné boje viedol s ďalekými nepriateľmi, kým on hranice svojej ríše šíril a krvavé nápady pleniacich tenkrát po Nemecku Maďarov zmužile odrážal: pôsobila Mathilda jako anjel pokoja v tichej svojej domácnosti, starala sa o náboženskú výchovu detí, udržovala poriadok v dome, odievala a kŕmila chudobných, poučujúc ich pritom, jako majú byť oddanosťou do vôle Božej i v chudobe bohatými.

Taktiež navštevovala nemocných a tešievala ich rozhovormi o trpiacom a umierajúcom Spasiteľovi na kríži, pozdvihujúc takto ich ducha k tejto studnici našej potechy a nádeje. Kde mohla, snímala, alebo aspoň obľahčovala putá zajatým, napomínajúc ich, aby sa usilovali úprimným pokáním zadosť učiniť za svoje hriechy. 25 rokov účastná bola Mathilda nezkaleného šťastia v láskyplnom manželstve, napokon musela okúsiť i jeho trpkosti.

Roku 936. upadol jej manžel do ťažkej nemoce. Keď cítil, že sa jeho hodina blíži, zveril milovanej manželke tie najvážnejšie záležitosti a na konec riekol: «Najvernejšia a najmilejšia manželka moja! Ďakujem Pánu nášmu Ježišu Kristu, že ťa na žive zanechávam, lebo nikto ešte nemal manželky vo vernosti stálejšej a vo všetkom dobrom skusenejšej, ako si ty. Ďakujem ti, že si hnev môj krotievala a vo všetkom dobrou radou ma podporovala.

Často si ma privádzala k spravedlnosti, napomínajúc ma neustále, ujímať sa utlačených. Teraz porúčam všemohúcemu Bohu a prímluve svätých teba, naše dietky a svoju dušu, ktorá sa zanedlho s telom rozlúči.» A keď cisár na to zomrel, vrhla sa Mathilda na kolená, odporučila dušu jeho Bohu, a dala hneď zaň slúžiť zádušnú sv. omšu. Po sv. omši vrátila sa do dvorany, kde mrtvý ležal a našla tam pri ňom synov s najvyššími vojenskými vodcami zhromaždených.

I vrhnúc sa na kolená k nohám mrtvému manželovi, rozplakala sa horko. Potom vstanúc obrátila sa ku svojim trom synom, z ktorých dvaja, Otto a Henrik, hádali sa o korunu už nad mŕtvolou otcovou, a oslovila ich hlasom prenikavým: «Synovia moji najmilejší! dobre si zaštepte do srdca, čo tu vidíte. Bojte sa Boha a ctite ho vo všetkom, lebo v jeho rukách leží život i smrť i tých najmocnejších panovníkov.

Ach, prestaňte sa hádať o pozemské pocty a hodnosti! Rozvážte si to pri pohľade na túto mŕtvolu otca a pozrite na tento konec všetkej pozemskej slávy. Šťastlivý a múdry je jedine ten, kto po tom túži, čo večne trvá. Nezanášajte sa starosťou, na ktorého z vás obráti svet oko a komu dá prednosť, lež pamätajte na slová múdrosti božskej, že kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený!»

A čo takto nábožná matka radila synom, chcela hneď i sama skutkom dokázať. Zložila teda bez odkladu šaty kráľovnej, utiahla sa do svojich izieb, kde sa oddala modlitbe a prísnym kajúcim skutkom. Často v noci zobudila služku, šla s ňou do kostola, kľačala pred najsvätejšou Sviatosťou do rána a potom opäť v tichosti a potajme vrátila sa domov do svojej izby. Avšak sv. Mathilde bolo u Boha rozhodnuté,okúsiť ešte i trpkejšie skúšky.

Synovia jej žili v neustálych rozbrojoch. To ranilo nadmieru jej materské srdce, preto ani neprestávala modliť sa k Bohu, aby jej synov osvietil. Spor napokon bol vyrovnaný. Otto sa stal kráľom, a Henrik vojvodom bavorským. Ale Mathilde ani potom nebolo dopriane, požívať na dlho neskaleného šťastia. Odkedy totiž ovdovela, mala najväčšiu radosť v tom, keď chudobným udeľovať mohla almužnu. Rada podporovala každého núdzneho a nezapomínala ani na kostoly a kláštory.

Lichotiví a falošní dvorani, ktorým dobročinnosť kniežat býva tŕňom v oku, ak len neslúži ich vlastnému lakomstvu, počali roztrusovať povesť, že vraj stará kráľovná po smrti cisárovej vzala veľké poklady, ktoré teraz rozhadzuje medzi lenivých mníchov a mníšky a medzi všelijakú tulácku háveď. Otto-kráľ,jej syn uveril klebetám a v dohode s bratom Henrikom odobral matke všetky dôchodky i statky a chcel ju násilne vsadiť do kláštora za mníšku.

Tento synovský nevďak bol pre Mathildu trpký kalich, ona však pila z neho s oddanosťou do vôle Božej, lebo ako vravila, sama si ho naplnila. A nikdy neukázala sa šľachetnejšou a vznešenejšou, než teraz v tomto utrpení — ona, bývalá kráľovná, matka kráľa nemeckého v najväčšej núdzi a chudobe! a to pre jej lásku k Bohu a milosrdenstvo k bližným. Ale ona znášala toto všetko trpezlive, ani nedovolila nikomu zle hovoriť o jej synoch.

«Otto,» hovorievala, «jedná so mnou tak, ako som si zaslúžila — môjmu však Henrikovi odvrátil srdce odo mňa.» Opustená takto celým svetom utiahla sa na pustý hrad vo Vestfalsku a tam žila ďalej svoj bohumilý život. Tu sa všemohúci Boh zaujal ťažko skúšanej matky, pokáral jej synov všelijakými trestami, až sa im konečne otvoril oči. Na prosbu svojej manželky poslal najprv Otto biskupov a grófov, aby utrápenú matku priviedli nazpät.

Sám jej potom šiel v ústrety, padol pred ňou na kolená a prosil za odpustenie. Ona však, objímajúc ho, vravila: «Uspokoj sa; keby som toho mojimi hriechami nebola zaslúžila, nebolo by sa mi to prihodilo.» Za nedlho nasledoval i Henrik príklad brata a odvtedy už neskalilo nič ich vzájomnú,bratskú lásku.

Už predtým s pomocou svojho manžela a teraz s pomocou svojho syna založila sv. Mathilda viacej kláštorov tým cieľom, aby Boh takto mal viac zbožných sluhov v krajine a sväté svoje požehnanie tým hojnejšie rozlieval v nej. Zvláštnú starostlivosť venovala ženskému kláštoru v Quedlinburgu, kde pri boku svojho manžela pochovaná byť chcela.

Tento teda kláštor dostaviť, dorastajúcich vnukov a vnučky svoje vychovávať, vidieť lásku a poctu, akými ju teraz vyznačoval syn, veľký cisár Otto, bolo jej radosťou a potešením v vysokom jej veku. Roku 965. vrátil sa Otto z Talianska do svojich krajín a ponáhľal sa k bratovi svojmu, arcibiskupovi Kolínskemu. Tu ho čakali staručká matka a dcéra, vydatá kráľovná francúzska. Boli to šťastné dni radosti.

Mathilda zaviedla cisára, svojho syna, do Nordhausenu, aby mu ukázala kláštor, ktorý založila. Tu sa matka Sv. Mathilda so synom poslednýkrat videla. V deň, keď sa mali rozlúčiť, boli ešte raz oba prítomní pri omši svätej. Po svätej omši sprevádzala matka milovaného syna ku hlavnej bráne kostolnej a tu ho ešte posledný krát s hlasitým nárekom objala. Cisár vymanil sa napokon z objatia plačúcej matky a vyšvihol sa na koňa.

Mathilda pohliadnuc ešte za synom a vrátiac sa do kostola nazpät, vrhla sa na kolená a bozkala miesto, na ktorom tu pred okamihom spočívala noha cisárova. Ktosi zo sprievodu povedal to Ottovi, načo tento ihneď s koňa zoskočil, pribehnul k matke a oslovil ju láskavé: «Matko drahá, ako sa vám odslúžim za toľkú lásku?»

Ona však pozdvihnúc sa z miesta, kde kľačala, požehnala syna a rozlúčila sa s ním, rieknuc: «Cestuj s Bohom, a ak by si v tomto smrteľnom živote nemal viac uzrieť moju tvár,nezabudni vyplniť túžby duše mojej nesmrteľnej.» Od tohoto času cítila Mathilda, že sa pomály blíži k smrti. Preto odcestovala do Quedlinburgu, kde sa chcela dať pochovať po boku svojho manžela. Sv. sviatosti prijala z ruky svojho vnuka Vilhelma, arcibiskupa mohučského.

Chcejúc mu dať niečo na pamiatku, pýtala sa opátky, či ešte niečo z jej majetku zbýva? «Nič», odpovedala táto, «len niekoľko plachiet, ktoré ste určili sebe do truhly.» — «Tak mu ich len dajte,bude ich sám potrebovať a bude mať pamiatku na mňa... », vravila na smrť nemocná svätá. A hľa, mala pravdu. Arcibiskup na spiatočnej ceste neočakávane onemocnel a i zomrel; po ňom za nedlho Mathilda.

V deň svojej smrti kázala si na zem rozostrieť ľanové rúcho, dala sa položiť naň a hlavu posypať si popolom, vraviac: «Nesluší sa kresťanovi i ináč, nežli v kajúcnom rúchu a popole.» Prežehnajúc sa na to svätým krížom, usnula sladko v Pánu dňa 14. marca r.968 práve v tú hodinu, kedy každodenne zvykla almužnu rozdávať chudobným.

Poučenie.

Sv. Mathilda presvedčená bola o tom, že skrze požehnanie Božie prijde poriadok do jej krajín. Zmýšľala ona v tej veci rovnako so sv. Gregorom, so všetkými svätými a pravoveriacimi kresťanmi starých i nových časov. Len kacíri a neverci nehanbia sa vystupovať proti reholiam pri každej príležitosti a mníchov i kňazstvo vysmievať. Sv. Mathilda založené od nej kláštory obdarila bohatými statkami, aby kňazi mohli slúžiť Pánu v pokoji, bez starosti o výživu.

A týmto sa ona nielen nestala chudobnou, lež badala často, že jej pozemské statky akoby zázračným spôsobom sa rozmnožovali. Čo ale povedať o takých kresťanoch, ktorí po cirkevných statkoch lakomým okom hľadia? Ktorí plnými ústami do sveta vykrikujú, že vraj biskupom, farárom, kláštorom treba statky zhabať ? Ktorí i zákonmi i prastarými právami poistené poplatky duchovným svojim pastierom splácať sa zdráhajú?

Čo iného, než, že takýmto jednaním odcudzujú si požehnanie Božie, áno hnev Boží zvolávajú na svoj majetok i na svoju dušu. Lebo neprávosť spáchanú proti sluhom Božím váži Boh jako spáchanú proti sebe samému. Sv. kráľovná ustúpila nahnevaným a zlostným synom, a opustila kráľovský dvor. Keď ju však povolali znovu, vrátila sa spiatky, chcejúc dokázať, že je hotová spáchanú na nej neprávosť zabudnúť a všetkým zo srdca odpúšťa.

Sv. Mathilda úplne odpustila synom ich previnenie.

Modlitba.

O Bože, ktorý si vznešenej kráľovnej sv. Mathilde poprial milosti, že úplne odpustila a zabudla všetky neprávosti, ktoré spáchali na nej vlastní jej synovia, ráč aj nám láskavo udeliť daru tvojej milosti, aby sme i my, odpúšťajúc viny naším viníkom, úplne účastnými sa stali odpustenia našich hriechov a i večnej odplaty v sláve nebeskej. Amen.

14. marca

SV. MATILDA
kráľovná
(895? - 968)

Sv. Matilda, po nemecky Mathilde alebo Mechthild, bola druhou manželkou nemeckého krára Henricha I.
Narodila sa okolo r. 895. Jej otec Dietrich bol vestfálsky gróf a matka Reinhilda pochádzala z dánsko-frízskej šľachty. Malú Matildu vychovávala jej babka Matilda, ktorá bola mníškou a opátkou kláštora v Herforde.

V r. 909 sa Matilda stala druhou manželkou vojvodu Henricha, ktorého o tri roky neskôr zvolili za saského vojvodu a v r. 919 za nemeckého kráľa. Matilda mala s Henrichom päť detí: syna Ota (neskoršieho cisára Ota I. Veľkého), dcéry Gerbergu a Hadwigu a napokon synov Henricha a Bruna. Tento posledný sa stal v r. 953 kolínskym arcibiskupom a uctieva sa v Cirkvi ako svätý.

Keď v r. 936 zomrel kráľ Henrich, Matilda podporovala mladšieho Henricha, aby nastúpil po otcovi. Dôvodila tým, že on sa narodil, keď jeho otec už bol kráľom. Ale kniežatá zvolili schopného prvorodeného Ota. Matka aj naďalej nadŕžala Henrichovi a vymohla mu aspoň toľko, že ho Oto v r. 947 vymenoval za bavorského vojvodu. Zdá sa, že Oto sa vedel povzniesť nad matkinu prisilnú náklonnosť k mladšiemu synovi a po potlačení intríg, ktoré proti nemu snoval brat s niektorými šľachticmi, sa s oboma zmieril. Iba matku prinútil, aby sa na istý čas utiahla do kláštora v Engeri. To však nebolo pre jej náklonnosť k Henrichovi, ale pre takmer bezhraničnú veľkodušnosť, s akou vydávala mnoho peňazí na dobročinné a nábožné ciele. Okrem toho, že pomáhala chudobným, založila kláštory v Quedlinburgu, Pöhlde, Engeri a Nordhausene. V nich vydržiavala aj kláštorné školy.

Matilda veľmi trpela, keď v r. 955 zomrel v mladom veku jej syn Henrich a o desať rokov neskôr najmladší syn Bruno, ktorý bol kolínskym arcibiskupom. Medzitým Oto prijal r. 962 v Ríme cisársku korunu. Bol to mimoriadne úspešný panovník, takže dejepisci ho označujú prímením Veľký.
Po cisárskej korunovácii sa Matilda rozlúčila s Otom a utiahla sa do kláštora v Nordhausene. Keď ťažko ochorela a cítila, že zomrie, dala sa previezť do zámku v Quedlinburgu, kde kedysi žila s manželom Henrichom. Tam aj zomrela vyrovnaná s Bohom i s ľuďmi 14. marca 968. Pochovali ju v zámockom kostole vedľa manžela.

Svätá Matylda z Ringelheimu (c. 895 – 14. marca 968 ) bola manželka východofranského kráľa Henricha I. z dynastie Otonov, od roku 912 saská vojvodkyňa av rokoch 919 až 936 východofranská kráľovná.

Matylda pochádzala, ako zdôrazňujú saští historici, „z rodu veľkého vojvodu Widukinda“ ( Immedingovcov ), ktorý do roku 785 viedol boj Sasov proti franskému kráľovi Karlovi Veľkému , čo bolo pre neskorší vzostup otonskej dynastie dôležité. Bola dcérou vestfálskeho grófa Dietricha a jeho manželky Reinhildy.

Život

Detaily o živote Matyldy pochádzajú hlavne z krátkych zmienok v kronikách Res gestae saxonicae Widukina z Corvey a dvoch biografií ( vita antiquior a vita posterior , cca 974 a 1003).

Ako dievča bola poslaná do kláštora v Herforde, kde bola abatyšou jej babička Matylda. Jej reputácia pôvabného cnostného dievčaťa (a zrejme aj vestfálske veno) prilákala pozornosť vojvodu Ota I. Saského , ktorý ju zasnúbil so svojím nedávno rozvedeným synom a dedičom Henrichom. K svadbe došlo v roku 909 . Matylda priviedla na svet päť detí, ktoré dosiahli dospelý vek: Otu (* 912 , týždeň pred smrťou dedo); Gerbergu (ktorá sa roku 928 vydala za vojvodu Giselberta , čím Henrich k svojej rodine úzko pripútal najmocnejšieho muža v Lotrinsku), Hedvigu , Henricha (* asi 922 , bavorský vojvoda) a Bruna (* 925 , .

Kláštor Quedlinburg

V roku 912 sa Henrich stal saským vojvodom, po smrti Konráda I. bol zvolený východofranským kráľom. Po smrti manžela v roku 936 Matylda a jej syn Ota založili na Henrichova pamiatku kláštor Quedlinburg . Najprv ostala na dvore svojho syna Oty, ale bola obvinená, že oslabuje kráľovskú pokladňu, aby financovala svoje charitatívne aktivity. Po krátkom exile vo Vestfálsku ju však Ota po naliehaní svojej manželky Edity Anglickej znova povolal na dvor.

Matylda zomrela v Quedlinburgu v roku 968 a manžela tak prežila o 32 rokov. Rovnako ako Henrich je pochovaná v kláštore Quedlinburg .

Matilda (Mechtild), kráľovná

Svätá

Sviatok: 14. marec

* okolo 895 Enger pri Herforde, Severné Porýnie-Vestfálsko, Nemecko
† 14. marec 968 Quedlinburg, Sasko-Anhaltsko, Nemecko

Význam mena: silná, udatná bojovníčka (zast. nem.)

Atribúty: kostol, kôš s chlebom (almužna)

Sv. Matilda sa narodila okolo roku 895 v meste Enger. Roku 909 (podľa iných prameňov roku 913) sa zosobášila so synom saského vojvodu Ota, neskorším nemeckým kráľom Henrichom I. Hoci Henrich bol prchkej povahy, vďaka svojej manželke sa postupne stal milším, spravodlivým a snažil sa veci riešiť v pokoji. Spolu mali päť detí – troch synov, Ota (neskoršieho cisára), Henricha a Bruna (neskoršieho arcibiskupa) a dve dcéry: Gerberu a Hedvigu. Napriek vysokému spoločenskému postaveniu Matilda bola pokorná a k tomu viedla aj svoje deti. Starala sa o ich náboženskú i vzdelanostnú úroveň. V roku 936 Henrich zomrel. Už pri jeho mŕtvole tesne po smrti sa začali synovia Oto a Henrich hádať, kto prevezme kráľovskú korunu. Keď to Matilda videla, s plačom ich napomínala, že všetko to je len pozemská sláva, ktorá raz pominie. Sama odložila nádherné rúcha a obliekla sa do vrecoviny. Utiahla sa do svojich izieb, modlila sa a kajala. Synovia však naďalej žili rozporoch. Jej materinské srdce tým veľmi trpelo. Viac podporovala Henricha, no nakoniec za kráľa zvolili Ota, ktorý bol prvorodený.

Matilda rada rozdávala almužnu chudobným. Dvorania, ktorým sa to nepáčilo, začali na ňu donášať kráľovi, že rozhadzuje majetok. Oto klebetám uveril a svoju matku zbavil všetkého dôchodku. Navyše ju chcel umiestniť v nejakom kláštore. Ona to v pokore prijala, utiahla sa na osamelé miesto do Vestfálska. Oto si však po čase uvedomil svoje nepekné chovanie. Na podnet svojej manželky sa rozhodol matku vyhľadať a zavolať späť. Poslal po ňu biskupov a grófov. Keď prišla, sám sa hodil pred ňou na kolená a odprosoval ju za to, čo sa stalo. Henrich to takisto ľutoval. Matilda teda znovu nažívala v láske a pokoji. S pomocou a podporou Ota potom založila viacero kláštorov, v ktorých žilo veľa mníšok. Postavila kostoly, školy, ústavy pre chudobných a chorých, ktorých sama ošetrovala. Osobitne sa starala najmä o ženský kláštor v Quedlinburgu. V tomto kláštore chcela byť aj pochovaná. Odcestovala doň v čase, keď už cítila, že koniec života sa blíži. Tam prijala z rúk svojho syna Viliama, mohučského arcibiskupa, sviatosti a 14. marca 968 zomrela. Pochovali ju podľa jej priania v Quedlinburgu vedľa jej manžela. Arcibiskup Viliam, jej syn, zomrel náhle, ešte pár dní pred ňou, na spiatočnej ceste od matky do svojho arcibiskupského sídla.

sv. Matylda

Mathilde

14. marca, pripomienka

Postavení:

kráľovná

Úmrtí:

968

Atribúty:

almužny, kráľovské rúcho, model kostola

ŽIVOTOPIS
Bola manželkou východofranského kráľa Henricha I. a matkou Oty, ktorý sa stal prvým cisárom toho mena. Ako kráľovná zostávala skromná a svojou tichosťou, trpezlivosťou a láskou zušľachťovala drsnú povahu manžela. Ujímala sa chudobných, pomáhala chorým a väzneným vyprosovala milosť. Ako kráľovnú ju veľmi trápilo, že jej synovia sa medzi sebou zvárali pre dynastické súperenie a po smrti otca jej vyčítali, že svojou štedrosťou premrhala rodové imanie. Zabavili ju aj statky, ktoré boli jej venom. Klesla na úroveň najchudobnejšieho, nič nevyčítala, len sa modlila za svojich synov, aby sa polepšili. Jej slzy zapôsobili a modlitby boli vypočuté. Synovia ju s kajúcnosťou prišli odprosiť.

ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU

PÔSOBENIE KRESŤANSKEJ MANŽELKY A MATKY

Bola grófskou dcérou saského Detricha z Ringelheimu. Narodila sa v Engerne okolo r. 895. Mladosť prežila v Herfordskom kláštore vo Vestfálsku, kde bola vychovávaná pod dohľadom svojej babičky, rovnako Matyldy, ktorá tam bola abatyšou. Osvojila si zbožnosť a cnosti potrebné pre ďalší život. Roku 913 sa vydala za Henricha, syna saského vojvodu Ota. Ako svadobný dar jej bolo pripísané mesto Valhausen s príslušenstvom.

O šesť rokov neskôr bol jej manžel Henrich I. Vtáčnik povýšený na východofranského kráľa. Matylda miernila a zušľachťovala jeho drsnú a panovačnú povahu a svojou zbožnosťou, tichosťou a láskou sa zaslúžila o krásne manželstvo v ktorom mala troch synov: Otu, Henricha a Bruna, ktorý sa stal r. 953 kolínskym arcibiskupom, a dcéru Gerbergu. Niektoré životopisy sa zmieňujú o dvoch dcérach.

Keď Henrich I. po 23-ročnom manželstve umieral, predo všetkými chválil manželku a ďakoval jej, že mu dávala múdre rady, krotila jeho hnevosť, odvracala od nespravodlivosti a učila ho milosrdenstvu. Ďakoval aj za výchovu detí a všetkých zveroval Bohu. Po jeho smrti hneď za neho Matylda nechala slúžiť svätú omšu a keď sa potom jej synovia začínali dohadovať o kráľovskú dôstojnosť, povedala im: „Pozrite sa na svojho otca a pamätajte, že všetka ľudská sláva je pominuteľná.

Jednu chybu vo výchove predsa len Matylda urobila. Bola viac naklonená synovi Henrichovi, jemu priala aj trón, hoci na neho bol povolaný prvorodený Ota. Tá náklonnosť mala zlé následky. Po korunovácii Ota v Aachene Henrich proti nemu vyvolal povstanie, ktoré bolo po bojoch potlačené. Nakoniec sa Matylde za pomoci modlitieb podarilo ich zmieriť, ale popudzovaní dvoranmi sa stali zaujatými proti nej. Matylda doteraz mala voľnú ruku ku skutkom milosrdenstva a pre štedré dary cirkvi. Dvorania však na ňu žalovali, že mnoho majetku rozdávala chudobným a kláštorom. Potom zmierení synovia jej odňali jej statky a Matylda, zarmútená nevďakom, sa odobrala do svojho rodiska, aby tam v ústraní žila v chudobe a pokore. Krivdu prekonávala s pokojom a tichosťou, zlobu premáhala mlčky a modlitbou. Zostala láskavou s vedomím, aké je ľahké rozdúchať malý plameň hnevu v skazonosný oheň väčších hriechov. Dávala tak dobrý príklad.

Kráľ Otto spoznal, že sa s matkou odsťahovalo aj Božie požehnanie, a počul výzvy, aby ju povolal späť. Uznal teda svoju chybu a vypravil k nej posolstvo, aby sa s ním vrátila naspäť. S bratom Henrichom jej išiel naproti, pokľakli pred ňou a poprosili o odpustenie. Ona ich objala s plačom a povedala, že keby si tej skúšky nezaslúžila pre svoju hriešnosť, Boh by ju nedopustil. Naďalej potom žila so synmi v láske av svornosti.

Roku 955 zomrel jej syn Henrich a ona svetu znova úplne odumrela, bez prestania sa modlila a horlivo konala skutky kresťanskej lásky. Vo všedné dni usilovne konala ručné práce, aby, ako hovorila, nejedla chleba nadarmo. Cez sviatky čítala nábožné knihy.

Vďaka prispeniu manžela i syna založila niekoľko kláštorov. Najväčší záujem a starostlivosť venovala kláštoru v Quedlinburgu, kde bol pochovaný jej manžel a kde chcela skončiť aj ona svoju pozemskú púť.

So svojim synom Otou I. sa videla naposledy r. 965, kedy sa vracal z Ríma a navštívil brata Bruna v jeho arcibiskupskom sídle. Tam sa zišiel aj so svojou sestrou západofranskou kráľovnou. Odtiaľ Matylda Otu doviedla do svojho novozaloženého kláštora nordhausenského blízko Erfurtu. Po svätej omši sa rozlúčili pri kláštornej bráne a Matylda išla s vďačnosťou pobozkať miesto, kde sa jej syn modlil. Ten sa o tom potom dopočul a matkina láska mala naňho významný vplyv.

Matylda, predvídajúc svoju smrť, vrátila sa do kláštora v Quedlinburgu v Anhaltsku a tam z rúk svojho vnuka Viliama prijala sviatosť chorých. Dala sa položiť na zem na žínené rúcho a svoju hlavu na znamenie pokánia posypala popolom. Tak zosnula a bola pochovaná vedľa svojho manžela.

PREDSAVZATIE, MODLITBA
Aké dôležité je viesť deti k cnostiam potrebným pre život a žiadnemu nenadržiavať. Kto má doma deti, nech je jeho predsavzatím na to pamätať. Ak patrím k ostatným, budem sa modliť za výchovu v druhých rodinách. Je to potrebné pre celú Cirkev a celý svet.

Bože, Tys dal svojej služobnici Matylde správne poznanie a naplnil ju svojou láskou; prosíme Ťa: naplň týmito svojimi darmi aj nás, aby sme Ti slúžili s úprimným srdcom ako ona a vydávali o Tebe svedectvo svojou vierou i životom. Skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.

Henrich I. Vtáčnik, po nemecky Heinrich der Finkler alebo Heinrich der Vogler, bol saský vojvoda a východofranský kráľ, zakladateľ tzv. saskej resp. ottonovskej dynastie kráľov a císárov rímskonemeckej ríše, ktorá sa definitívne sformovala pod vládou jeho syna Otta I.

Dátum a miesto narodenia: 7. júla 876 po Kr., Memleben, Kaiserpfalz, Nemecko

Dátum úmrtia: 2. júla 936 po Kr., Memleben, Kaiserpfalz, Nemecko

Rodičia: Ota I. Saský, Hedvika Babenberská

Deti: Otto I., Gerberga Saská, Bruno the Great, Hedvika Saská, Henrich I., Thankmar

Miesto posledného odpočinku: Klášter Quedlinburg, Nemecko

Manželka: Matylda z Ringelheimu (od 909 po Kr.–936 po Kr.)

Vnuci a vnučky: Otto II., Liudolf Švábský, Henrich II., Hugo Kapet,

Henrich I. Vtáčnik (* 876, Mimileba, Východofranská ríša – † 2. júla 936, Memleben , Sasko-Anhaltsko), po nemecky Heinrich der Finkler alebo Heinrich der Vogler, bol saský vojvoda (912 – 936) a východofranský kráľ (919 – 936), zakladateľ tzv. saskej resp. ottonovskej dynastie kráľov a císárov rímskonemeckej ríše, ktorá sa definitívne sformovala pod vládou jeho syna Otta I. Na sklonku svojej vlády riešil zničujúce nájazdy maďarských kmeňov na územie východofranskej ríše. V roku 924 začal Maďarom platiť tribút a získaný pokoj využil na opevňovanie miest a budovanie silnej jazdeckej armády. V roku 933 platby ukončil a trestnou výpravou Maďarov porazil v bitke na Riade. Porážku Maďarov potom dokonal jeho syn Otto I., keď ich rozdrvil v bitke pri Lechu (955). Táto porážka definitívne rozhodla o tom, že sa Maďari usadili zhruba v dnešnom Maďarsku a ukončila ich výboje do západnej Európy.
Henrich I. Vtáčnik

Henrich I. Vtáčnik, okolo 876 – 2. 7. 936 Memleben — nemecký kráľ z rodu Liudolfovcov (od 919), zakladateľ saskej dynastie, otec Ota I. Veľkého. Od 912 (po smrti otca Ota I. Saského) bol saským vojvodom, 919 zvolený na základe priania kráľa Konráda I., ktorý ho určil za svojho nástupcu, za nemeckého (východofranského) kráľa. Korunu však získal len s podporou Sasov a Frankov, Švábsko a Bavorsko prinútil uznať svoje nástupníctvo násilím. Počas jeho vlády sa pravdepodobne po prvýkrát objavil názov Regnum Teutonicorum (Kráľovstvo Nemcov). Henrich rozšíril ríšske hranice, po zosadení západofranského kráľa Karola III. Jednoduchého získal 925 zvrchovanosť nad Lotrinskom; úspešný bol v expanzívnych výpravách proti Dánom a Polabským Slovanom. Každoročné nájazdy Maďarov zastavil najprv uzavretím deväťročného prímeria (924). Čas využil na opevnenie hranice (stavby hradov) a vybudovanie rytierskeho vojska, ktoré potom Maďarov porazilo (933) v bitke pri Riade (dnes presne nelokalizované miesto pri rieke Unstrut). Henrich upevnil kráľovstvo zvnútra o. i. aj tým, že sa vzdal karolovskej praxe deliť ríšu medzi všetkých synov a ustanovil nástupníctvo len pre jedného z nich (Oto I. Veľký).

KĽÚČ UMUČENIA. SV. MATILDA

Prisľúbenia:
Všetkým, ktorí sa budú tento kľúč modliť za 40 dní, udelím zo svojho prehorkého umučenia 5 milostí:
1 Odpustenie všetkých hriechov a plnomocné odpustky.

2 Zachránim ich pred očistcom.

3. Ak zomrú skôr, ako túto pobožnosť dokončia, prinesiem ju ako dokončenie.

4. Vezmem ich k sebe a odmením, ako keby boli mučenícku smrť za mňa vyliali.

5. Zostúpim z neba vziať duše ich príbuzných do 4 pokolení, ktoré trpia ešte v očistci a poteším ich slávou neba.

KĽÚČ UMUČENIA

1. Vyronil som za vás 6.200 sĺz.
Pane JežIšu, za toto všetko ti ďakujem,
za smrteľnú úzkosť a smrteľné muky znášajúce srdce JežIšovo skrze tvoju presmutnú a prebolestnú Matku.

2. Na Olivovej hore som vyronil 97.207 kvapiek krvi.
Pane JežIšu, za toto všetko ti ďakujem,
za smrteľnú úzkosť a smrteľné muky znášajúce srdce JežIšovo skrze tvoju presmutnú a prebolestnú Matku.

3. Na telo som dostal 6.666 úderov.
Pane JežIšu, za toto všetko ti ďakujem,
za smrteľnú úzkosť a smrteľné muky znášajúce srdce JežIšovo skrze tvoju presmutnú a prebolestnú Matku.

4. Na líce mi dali 100 zaúch.
Pane JežIšu, za toto všetko ti ďakujem,
za smrteľnú úzkosť a smrteľné muky znášajúce srdce JežIšovo skrze tvoju presmutnú a prebolestnú Matku.

5. Na krk 120 úderov.
Pane JežIšu, za toto všetko ti ďakujem,
za smrteľnú úzkosť a smrteľné muky znášajúce srdce JežIšovo skrze tvoju presmutnú a prebolestnú Matku.

6. Na ramená 40 úderov.
Pane JežIšu, za toto všetko ti ďakujem,
za smrteľnú úzkosť a smrteľné muky znášajúce srdce JežIšovo skrze tvoju presmutnú a prebolestnú Matku.

7. Na nohy 32 a na ústa 52 úderov.
Pane JežIšu, za toto všetko ti ďakujem,
za smrteľnú úzkosť a smrteľné muky znášajúce srdce JežIšovo skrze tvoju presmutnú a prebolestnú Matku.

8. Na chrbát 380 úderov.
Pane JežIšu, za toto všetko ti ďakujem,
za smrteľnú úzkosť a smrteľné muky znášajúce srdce JežIšovo skrze tvoju presmutnú a prebolestnú Matku.

9. Do tváre mi hodili blato, 32-krát ma opľuli.
Pane JežIšu, za toto všetko ti ďakujem,
za smrteľnú úzkosť a smrteľné muky znášajúce srdce JežIšovo skrze tvoju presmutnú a prebolestnú Matku.

10. Nohami ma kopali ako zločinca 170 x.
Pane JežIšu, za toto všetko ti ďakujem,
za smrteľnú úzkosť a smrteľné muky znášajúce srdce JežIšovo skrze tvoju presmutnú a prebolestnú Matku.

11. Sácali a na zem zhodili 13-krát.
Pane JežIšu, za toto všetko ti ďakujem,
za smrteľnú úzkosť a smrteľné muky znášajúce srdce JežIšovo skrze tvoju presmutnú a prebolestnú Matku.

12. Muky, ktoré ma mohli usmrtiť 162-krát.
Pane JežIšu, za toto všetko ti ďakujem,
za smrteľnú úzkosť a smrteľné muky znášajúce srdce JežIšovo skrze tvoju presmutnú a prebolestnú Matku.

13. Tŕňovou korunou spravili 303 rán.
Pane JežIšu, za toto všetko ti ďakujem,
za smrteľnú úzkosť a smrteľné muky znášajúce srdce JežIšovo skrze tvoju presmutnú a prebolestnú Matku.

14. Za vaše spasenie a obrátenie vzdychol som 300 krát.
Pane JežIšu, za toto všetko ti ďakujem,
za smrteľnú úzkosť a smrteľné muky znášajúce srdce JežIšovo skrze tvoju presmutnú a prebolestnú Matku.

15. Od súdneho dvora po Kalváriu spravil som s ťažkým krížom 3261 krokov.
Pane JežIšu, za toto všetko ti ďakujem,
za smrteľnú úzkosť a smrteľné muky znášajúce srdce JežIšovo skrze tvoju presmutnú a prebolestnú Matku.

16. Za toto všetko dostal som jediný skutok Veroniky, podala mi ručník, na ktorý som odtlačil svoju tvár.
Pane JežIšu, za toto všetko ti ďakujem,
za smrteľnú úzkosť a smrteľné muky znášajúce srdce JežIšovo skrze tvoju presmutnú a prebolestnú Matku.

17. Hroznú smrteľnú úzkosť vystavil som 19-krát.
Pane JežIšu, za toto všetko ti ďakujem,
za smrteľnú úzkosť a smrteľné muky znášajúce srdce JežIšovo skrze tvoju presmutnú a prebolestnú Matku.