B O L E S T N É...T A J O M S T V O...Z ...D Á V N A.....-skutočný príbeh o bolestnej láske...spred 130 rokov

O veľkej tragickej a bolestnej láske Márie a Simona z dávnych čias,keď ešte Kristus žil a vládol v srdciach ľudí...

Je to už tak dávno...že sa človek pýta sám seba...či to naozaj bolo...Ich hroby sú už takmer zabudnuté...

Skutočný z konca 19. a začiatku 20. storočia...

Na smrteľnej posteli leží starý umierajúci muž 80 ročný-Simon...Je krásny máj roku 1953,vonku všetko kvitne a čarokrásne vonia...okolo neho chodia jeho dve dcéry a snažia sa mu pomôcť ako sa len dá,ovlhčujú mu pery,lyžičkou podávajú trochu čaju...pred posteľou kľačí jeho žena a plače...modlí sa a čaká...Prišiel kňaz zaopatriť umierajúceho...a tak ostal s ním sám v rozhovore pred spoveďou...Dedko chodieval do kostola...aj dcéry vychoval po kresťansky...ale predsa nemohol spokojne umrieť...a tak musel prekvapenému kňazovi povedať svoje bolestné tajomstvo,ktoré ho ťažilo a mučilo celé roky...Jeho rodina vedela o čo sa jedná...A tak farár musel povedať umierajúcemu dedkovi,že mu nemôže dať platné rozhrešenie od hriechov a udeliť sviatosť pomazania chorých.Dedko sa bezmocne rozplakal...Bože môj,zmiluj sa nado mnou...

Samému kňazovi bolo veľmi ľúto a smutne,že musel toto povedať...Ale dedka potešil...viete dedko...ešte sa to dá napraviť a ja vám potom budem môcť dať platné rozhrešenie od hriechov...teraz nemôžem,lebo žijete v ťažkom,smrteľnom hriechu...a tak sa kňaz rozlúčil a dcéram a žene povedal,čo je treba urobiť...
A tak dedko Simon čakal v bolestiach a pohnutí duše...na jedinú osobu,ktorá mala moc rozhodnúť aj o jeho spáse...

A tak za dva dni potom prichádza k jeho domu jedna 75 ročná starenka...a na ňu Simon tak netrpezlivo čakal...s nádejou...na odpustenie...Starenka pomaly otvára dvere a vidí na smrteľnej posteli ležať starého nešťastného Simona...oba sa strašne báli tohto stretnutia po 50 rokoch...oba sa triasli a hlas sa im chvel...ale museli sa stretnúť...A tak starenka Mária so slzami uvidela Simona pripraveného na smrť...

A tak sa pred nimi objavili staré,bolestné spomienky...tak dávne,že už ani takmer neverili,že boli kedysi skutočné...V bolestiach sa znova vynorilo pochmúrne,bolestné tajomstvo,ktoré im zničilo život...

Obom sa vynorili spomienky tak dávne...krásne i bolestné spomienky mladosti...

Písal sa rok 1895...časy Rakúsko-Uhorska...a už 47 ročná vláda rakúskeho cisára Franz-Jozefa...za ktorého sa narodili naše prababičky a pradedkovia...
V malej horskej osade,učupenej pod kopcom a horou,uprostred prírody s malými drevenými chalúpkami žila 16 ročná dievčina Mária...bola veľmi zbožne,kresťansky,katolícky vychovaná...ako vtedy každý v tej oblasti...Mala matku Annu,ktorej mladý muž Jakub umrel na zápal pľúc len dva roky po svadbe vr.1878 a ostalo po ňom jednoročné dievčatko...Anna sa musela sama trápiť na roli a v ťažkých robotách a bola ešte veľmi mladá mala len 25 rokov...jej rodičia jej dohovárali,aby si našla ešte muža,je mladá a je pre ňu ten život veľmi ťažký...Anna bola zbožná,pracovitá žena,naučená od mala pracovať...s veľkou bolesťou pochovala svojho mladého muža Jakuba do hrobu a ostala jej spomienka na neho...malá Mária v kolíske...

Vdova Anna

Trápila sa ako vedela,ale nestačila všetko robiť okolo gazdovstva...aj ťažké chlapské práce...Neďaleko v malej chalúpke býval mládenec Ján,bol slobodný,súrodenci už mali svoje rodiny a on sa staral vzorne o svojich rodičov...Bol naučený tvrdo pracovať,bol skromný,šetrný a tichej kľudnne povahy...Už mal cez 30 rokov a tak uvažoval sa oženiť...Mladú vdovu Annu poznal od mladosti,bývali neďaleko a videl,že je to naozaj dobrá žena.Tak prišiel a ponúkol sa, že jej pomôže s robotami...doviezol jej na voze z hory drevo,pozvážal úrodu,pomohol pri statku...Nič nenaliehal...ani nemal nečisté úmysly...Anne vždy pomohol,porobil a odišiel do svojej chalúpky zase pomáhať a robiť okolo svojich starých a nevládnych rodičov...Anne sa Ján páčil...aj jej bola milá jeho pomoc...ale bála sa nového manželstva...Malá Marienka už cupitala poi dvore,pásla husi a kury...tak Anna mala pre koho žiť...Ján jej zase pomáhal na roli,kosil,zvážal,robil...ľudia ich už dali dokopy...stará matka Anny dohovárala dcére...keby si Ťa ten Janko chcel vziať...neodmietaj...je to tvoje šťastie...je to naozaj veľmi dobrý človek,ktorého len tak nenájdeš...A tak pri nakladaní sena a vození do stodoly...v sene Ján vyznal lásku Anne...Hanička moja...ja som sám a Ty tiež...zober si ma...ja príjmem aj tvoju Marišku za dcéru, neboj sa...Anna sa rozplakala...a Ján jej utieral slzy a privinul k sebe...

Zoberiem si Ťa Janko..ja Ťa mám rada...a tak boli ohlášky v kostole a zakrátko aj svadba...mládenec Ján si bral mladú vdovu Hanku s malou dcérkou Mariškou,ktorá bola mame pri svadbe ako malá družička...A tak spolu šťastne žili,ich manželstvo bolo naozaj šťastné,lebo všetko stavali na božej vôli,žili príkladnym kresťanským životom,spoločne sa modlievali,chodili k sviatostiam...takže sa ani nemali prečo pohádať...Ján bol tichý,skromný,pracovitý a s láskou sa staral aj o svoju novú dcérku Marišku...Bola veľká chudoba,bieda a ľudia žili v ťažkých pomeroch...Ján chodil do roboty do hory,každú korunku dal svojej žene,neprepil,nepremárnil...chceli mať ešte deti,ale Anna už nemohla,lebo bola chorá...

Ich Mariška už vyrástla v pekné dievča...pomáhala svojim rodičom na poli a pri všetkých robotách...Už aj mládenci chodili k ním,či by nedali Marišku...ale bola ešte mladá len 17 ročná...A tak v jeden letný deň roku Pána 1895 Mariška pásla kravy na lúkach pod horou...a čas si trávila modlitbou,či peknou piesňou...zakiaľ sa kravy napásli nazbierala lesných jahôd,malín,čučoriedok...alebo do batôžka nazbierala suché konáre v hore na kúrenie...ako si tak sedela v tráve a ticho sa modlila..počula za sebou šum...rýchlo sa obzrela a uvidela nejakého mládenca,oblečeného ako poľovník,či lesník...Veľmi sa preľakla a chcela utekať preč...ale mládenec sa pekne pozdravil,aby sa nebála,že je nič neurobí...a tak sa dali do reči...Mariška sa bála...ale potom sa osmelila...mladý fešný lesník sa predstavil ako Simon a že je z druhej strany kopca,tiež z dediny...A Mariška sa mu veľmi zapáčila...Odkiaľ si dievčatko..pýtal sa...som tam zdola z tej chalúpky,kde ide z komína dym..odtiaľ som...No dobre...máš rodičov?Hej mám...tak im povedz ,že k ním v nedeľu po kostole stavím...prídem k vám...

Mariška od strachu otvorila ústa...a pomyslela si,,,načo by tento neznámy mládenec chodil k nám,nikdy som ho nevidela...je pekný,uznala v duchu Mariška...ale to je všetko...a tak doma povedal,čo zažila...No...povedal otčim Ján...však sa dozvieme,čo chce...A tak prišla nedeľa a po sv. omši prišli z kostola domov a Mariška sa rýchlo najedla a už vyháňala kravy preč na pašu...aby nebola doma,keď ten Simon príde...A prišiel,doniesol mäso z diviny a fľašku domácej slivovice ako liek...Tak si sadli v malej izbičke za stôl a Simon povedal...čo chce...chcel by som vašu Marišku si vziať za ženu...hneď sa mi veľmi zapáčila,na prvý pohľad som sa zaľúbil...a je to dobré a slušne vychované dievča,bude mi dobro ženou...Ooh zhíkli rodičia...tak zhurta,,,ale nepoznáme ťa...a tak Simon hovoril o sebe...že je z vedľajšej dediny,je ich viac detí,on robí lesníka u pána...zarobí si a tiež aj robí v hore s drevom...a jej im ochotný aj pomáhať pri všetkých prácach,lebo je z dediny a tiež majú statok,role.Nemusia mať starosť,on by uživil Marišku aj rodinu...Má aj našetrené peniaze,nepije,neutráca...Mládenec Simon sa im uzdal...bol to aj veľmi pekný urastený mládenec,lesklé čierne,havranie vlasy,fúzky,čierne uhrančivé,magické oči...ktorými až vrážal do človeka,bol temperamentný,ohnivej povahy,čoho sa aj trochu báli...ale nakoniec otec Ján povedal,že je mladý a pri rodine skrotne...No...ale musia sa ešte poradiť aj s Mariškou,čo na to povie...dobre tak prídem zase o týždeň a poviete mi ako ste sa rozhodli...A tak odišiel...

Mariška prišla s kravami ku večeru domov...s napätím a búchajúcim srdcom vošla dnu...A tak jej to rodičia povedali...Mariška..my ťa nebudeme do ničoho násilne nútiť,aby si nám to niekedy nevyčítala...ale tento Simon sa zdá byť dobrý mládenec a je aj zabezpečený,z poriadnej kresťanskej rodiny,nepije,pracuje...je šikovný drič na robotu...nemala by si sa pri ňom zle...A nemáš nikoho,nikomu si sa nesľúbila...A ľúbi sa Ti? Mariška od hanby sklopila hlavu a rozplakala sa...už ju netrápme,chytila ju a objala mama Anna...povieš nám to...za týždeň príde po odpoveď...A tak sa nakoniec Mariška mame priznala,že sa jej ľúbi,ale ani nevie,čo sa v tom manželstve robí...Bola pannou,čistou,bez nejakých predošlých poškvrn...vtedy boli dievčatá tak vychovavané,veľmi poriadne,aby nemali nejaké hriechy nečistoty...a pred oltár šli naozaj čisté panny...Mamičko moja drahá,len som ešte mladá a bojím sa toho manželstva,lebo sa vlastne nepoznáme,len zvonka a podľa výzoru...bojím sa,či Simona budem mať stále rada...Jooj Mariška moja...to si zvykneš a naučíš sa ho mať rada,,,keď sa Ti už aj teraz ľúbi...No dobre,mamička moja drahá...ja vás teda poslúchnem a odovzdám sa do vôle božej...Mariška nazbierala krásne voňavé,lúčne kvety a zaniesla pod horu do horskej ,malej kaplnky medzi dvoma ohromnými jedľami...tam na strome bola zavesená od pradávna vyrezávaná kaplnka s malým oltárikom s Pannou Máriou a Ježiškom a pod nimi kríž s ukrižovaným Spasiteľom.Tu sa Mariška chodievala modliť i prosiť...a tu sa aj mnohí ľudia prechádzajúci blízkym chodníčkom popod horu modlili a pristavili...Mariška mala zvláštny sen...vydávala sa a už bola oblečená ako mladucha posadili ju do ozdobeného voza, ťahaného vyzdobenými koňmi...už sa voz pohol a naraz začal horieť...hrozne sa zľakľa,plamene ohňa jej už zasiahli šaty a začínala aj ona horieť...bleskovo skočila z rozbehnutého voza dole a váľala sa v tráve,aby uhasila zo seba oheň...V tom hroznom strachu sa prebudila...celá spotená a vyľakaná z takého divného sna...

A tak Simon prišiel znova v nedeľu...a rozprával s Mariškou o samote...chceš ma Mariška...ja ťa veľmi ľúbim a tiež som nemal nejakú vážnú známosť,chodil som aj tancovať...aj po spievaní na Vianoce...a poznám aj veľa dievčat...ale Teba by som chcel za ženu.Mariška sa znova rozplakala,bola zahanbená,sama nevedela čo má povedať...Tak Simon sa jej rovno spýtal,či sa jej ľúbi a či by ho mala rada...

Mariška to už vedela...ľúbil sa jej,keď sa len na ňu pozrel svojim ohnivým pohľadom,akoby blesk strelil do nej...bol to naozaj pekný,silný mládenec s vyrobenými mocným i rukami...tak nakoniec nesmelo povedala...Simon...mám ťa tiež rada,,,a vezmem si Ta...Simon vyskočil od radosti a zdrapil Marišku a mocne objal...a pobozkal na čelo...

Tak bude svadba,načo čakať...ešte na jeseň...a tak v kostole boli ohlášky...panna Mária a mládenec Simon...rodiny sa ponavštevovali a rodičia dohodli...Mariška ako snúbenica spoznala rodinu Simona...A bola svadba...

A tak šli na faru nahlásiť ohlášky...bývali tri každú nedeľu v kostole farár na konci omše hlásil...panna Mária...a mládenec Simon chcú vstúpiť do stavu manželského...kto by vedel o nejakej prekážke, až to ohlási nna faru...Nikto o nijakej prekážke nevedel a tak sa už chystala svadba...piekli koláče,varili jedlo...prišli dievčatá družičky a čakali už na svojich určených družbov,ktorých mal doviezť ženích Simon...Prišli krstné a Máriu vyobliekali do krásného svadobného kroja ...a tak som spevom sa svadobné vozy pohli smerom ku kostolu...zvony krásne zvonili a po Marišku došiel v slávnostnom voze ženích Simon,kľakol si pred rodičmi Márie a prosil,aby mu ich dcéru Máriu dali...Oni ju dali...a tak sa všetci zišli v kostole...začal krásny starobylý manželský obrad...s nádhernými kresťanskými piesňami a modlitbami...a tak si uplakaná Mária a švihák Simon pred Bohom sľúbili lásku a vernosť...až do smrti...a tak sa svadobný sprievod na vyzdobených vozoch s koňami poberali k malému domčeku pod horami,kde na dvore už boli pozbíjané stoly a lavice pre svadobčanov.Tak začalo svadobné veselie...

Svadba už skončila a začal bežný život,bolo leto a množstvo robôt na poli a okolo domu...Novomanželia dostali sami jednu izbičku,kde bola manželská posteľ a tak Simon ostal bývať u nich a pomáhal pri prácach rodičom Márie...
Ale zakrátko po svadbe ráno prišla Mária uplakaná z izby...Simon už skoro ráno šiel robiť do hory...Mama Anna si všimla,že Maria je uplakaná...tak sa jej prihovorila...čo Mariška plačeš,čo sa stalo...ale Mária nechcela nič povedať...A tak bolo poznať veľké napätie v dome...a tak to šlo niekoľko dní...vtedy už Mária vypadala veľmi chorá a zničená,plakala,ale nechcela nič povedať...Vravila si v duchu...už musím len trpieť...ako Pán Ježiš na kríži...len teraz som sa vydala...a už ma manželstvo tlačí do hrobu..takúto mladú...Tak sa chodila vyplakať k svojej kaplnke v pod horou,keď pásla kravy...
Ale to už matke Anne nedalo...Mariška musíš mi povedať,čo sa deje,veď si ako smrť biedna...A Mária sa pustila do plaču...ach mama moja načo som sa len vydávala,keď ma to tlačí do hrobu...Čo to vravíš...Mariška?veď sa máte radi...máme...vzlykala Mariška...ale už nemôžem spať so Simonom ...budem spať pri vás...on nech spí sám...

Mária...zbláznila si sa...to nejde, si už vydatá a máš muža...budete mať aj detičky...Mamička nejde to...a tak nakoniec Mária zverila matke celé bolestné,hrozné tajomstvo...Matka Anna zalomila rukami...ach, bože môj drahý...čo teraz...Mária vyzliekla šaty pred matkou a tá skoro odpadla,čo videla...Mária bola celá modrá...prsia mala modré,opuchnuté,plné rán a celá bola doškriabaná a dohrýzená...nebeský otče...to ti robí Simon?Hej...ja sa ho už bojím hrozne...a tak Mária vyjavila svojej matke hrozné tajomstvo...Simon ju hneď v prvú noc zdrapil,roztrhal šaty a vrhol sa na ňu ako divý lev...jeho milovanie bol ako sadizmus...v prudkej telesnej vášni...sa menil na divokeho vlkolaka...hrýzol jej prsia,škrabal,trhal...divoko znásilňoval...že takmer odpadávala do bezvedomia od bolesti a hrôzy...na krku mala plno stôp po zuboch,prsia modré,dohrýzené,opuchnuté ...i po bruchu ,nohách mala samé modriny a otvorené,krvacajúce rany...Pre živého...to je hrozné,veď by ťa zabil...nikto netušil,že Simon sa pri sexe menil vo vášnivého,krutého sadistu...Anna ošetrovala Máriu,dávala masti a prikladala na rany repík a potierala slivovicou,aby rany nehnisali...Neboj sa Mariška,nedám ťa mučiť...budeš spávať pri mne...a Simona si podám,keď príde...Mamička moja,on ma potom zabije...nezabije...neboj sa...Mária už mala pred Simonom panický strach,celá sa triasla,len keď ho už videla.A tak Anna spustila svoje k Simonovi...čo si sa zbláznil,čo si to Mariške robil,či sa to robí svojej žene...to sa chceš takto milovať,že ju do hrobu dostaneš?To nie je žiadna láska,ale zverstvá,čo robíš...to sa nevieš ovládnuť...ako bude s Tebou žiť a spávať...ako s manželom?Nech ťa Boh chráni sa jej ešte dotknúť,už teraz je na umretie...Odteraz nebude s tebou spávať a ty budeš spávať v sene,v stodole...a zvážime ,čo ďalej...Simon sklopil zrak a nahnevane ušiel do chlieva...Anne bilo srdce ostošesť...takto jej zabíjať jedinú dcéru v jej dome...a tak sa to dozvedel aj otčim Ján...a šiel za Simonom...a hrozne sa s ním vyvadil...ak sa jej ešte dotkneš...ja ťa osobne zabijem...aj keď ma zavrú do konca života...Simon sa bránil...ja za to nemôžem,som akoby v tranze,ai si to neuvedomujem,čo robím...nechcel som to takto...ale ja som taký,divoký a neviem to zvládnuť...keď ju mám nahú...tak to do mňa vojde...ako strašná búrka,že ani neviem, čo robím...Je mi to ľúto,lebo Marišku mám veľmi rád a neviem čo ďalej...Bedákal Simon...no takto ju rád nebudeš mať...Poviem ti...ako sa dohodneme...A tak sa rodičia Márie radili...a potom zavolali Simona dnu...Simon odídeš odtiaľto...pôjdeš robiť do sveta,aby si zarobil peniaze a snáď sa to zmení...Mária ti ostane verná i naďalej...ako tvoja manželka...ale pokiaľ sa nezmeníš,nebude s tebou žiť...Jej život je viac než plnenie manželských povinnosti za takéhoto stavu...Pôjdeme na faru a farárovi povieme,čo sa stalo a ako sme to riešili...nebudete spolu žiť...a uvidí sa potom, čo ďalej,manželmi ostanete až do smrti...a tak si Simon balil veci a odchádzal...Mária stála s matkou Annou na prahu a lúčili sa s ním a dali mu poožehnanie na cestu...Zbohom Mária...odpusť mi...Mária so slzami prikývla...a tak Simon odišiel...a hľadal si robotu ..odišiel s partiou chlapov na roboty do Nemecka...Mária s matkou Annou šli na faru a povedali o tom farárovi...Starý farár to prijal a povedal...to manželstvo je i tak platné,nedá sa zrušiť...sú pred Bohom manželia až do smrti...Môže byť pre takéto prekážky manželská odluka...teda,že nebudú spolu žiť, ale nesmú si nájsť nového partnera... A tak Mária ostala sama s rodičmi...a čakala dieťa...aj sa narodila dcérka Terezka...ale už bez otca...

Simon šiel za robotou aj do Ameriky,kde bol 2 roky a zarobil nejaké peniaze a vrátil sa späť...Priešiel domov k Márii,uvítali ho,ale s tým,že na noc pôjde k svojim rodičom..Tak si Simon držal v náručí malú Terezku,plod ich nešťastnej lásky...bolo mu smutno,že musí odísť...Mária...ty ma už nemáš rada...teraz nie Simon...po tom všetkom ...ale chcela by som ťa znova mať rada...ak sa to zmení...Simon nechal nejaké peniaze pre Terezku a odišiel...vrátil sa domov k svojim rodičom...a tak sa prestali stýkať...Simon zase odišiel za robotami do sveta...a tak si Mária už zvykla...Bolo medzi ľuďmi mnoho klebiet a verzií...až to Máriu bolelo,keď sa každá žena vypytovala,prečo nežije so svojím mužom...nevyšlo nám to,čo viac povedať...smutne odvetila Mária...a tak šli roky..jeden za druhým ...Terézka rástla bez otca...Simon chodil po svete a zarábal peniaze,ale ako mladý chlap,vášnivý a ohnivej povahy hľadal si ženu...až našiel jednu zblízka, ako on býval...Dora sa volala...nebola pekná,skôr taká drsná...a asi jej ani nevadilo,aký je Simon...tak žili hriešne spolu Dora a Simon...ako družka...Narodili sa im dve dcéry a tak ich vychovávali...už bolo po vojne a vzniklo Československo...tak Simon podnikal kroky,aby ich manželstvo s Máriu bolo rozvedené a aby si mohol vziať Doru...aj písal žiadosti k biskupovi...ale všetko bolo zamietnnuté a Márii farár povedal,aby nesúhlasila ani s civilným rozvodom,lebo by ťažko zhrešila...a tak nebol ani rozvod civilný.Terézka dorástla v krásnu dievčinu...mnoho krásy zdedila po otcovi a po mame zase povahu,miernosť,zbožnosť...Tak mala aj svadbu a pozvali aj Simona...ten došiel len do kostola na sobáš svojej dcéry...ale potom odišiel...Mária si už zvykla žiť sama,musela robiť aj chlapské, ťažké práce,doopatrovať rodičov a baviť detičky Terezky...Prešla aj druhá vojna a Mária ostarela...už mala vnučky a vnukov...aj tých bavila a potom pravnukov...Simon žil s Dorou a tiež už mal vnukov i pravnukov...Už aj on ostarel a uľahol chorý do postele...Už sa písal máj 1953...keď už cítil ,že sa blíži jeho konečná...Dora zavolala kňaza k Simonovi,aby ho vyspovedal a zaopatril...A kňaz prišiel a vypočul si spoveď Simona po vyše 50 rokoch...ale nemohol mu dať rozhrešenie,lebo žil cudzoložne...tak kázal,aby zavolali jeho zákonitú manželku Máriu...zmierili sa a odpustili si... a potom mu dá rozhrešenie...Dora sa vtedy nemá k Simonovi priblížiť...Vnučka Márie viedla babičku do tej dediny a domu...Mária sa toho stretnutia bála,roky sa nestýkali,žili každý svojím životom...ale šla,keď to kňaz žiadal...A tak pomaly nesmelo otvorili dvere a Simon ležal v posteli...bol krásny máj,všetko kvitlo voňalo,vzduchom sa šírila magická vôňa...Simon sa pomaly v posteli posadil a srdce mu bilo od napätia...Mária ticho začala...Simon...je to už tak dávno,vyše 50 rokov...že už ani neverím,že to bolo...bola pravda...Ja som ti všetko odpustila...a odpúšťam Simonko...Mária chytila ruky Simona a pritisla k sebe...Simonko..aj ty mi odpusť...Ja som ťa stále milovala...aj po tom všetkom,,,ale nemohli sme spolu žiť...odpusť mi to...Keď ťa už Boh volá...tak si umri v pokoji,uzmierený...budem sa modliť za Teba,aby si našiel u Boha vo večnosti milosť...aj ja som už stará...pôjdem zakrátko za tebou...Mária sa rozplakala a objala Simona..ktorý sa k nej pritúlil...ako malé dieťa...

Šimon,pre rany Kristove odpusť mi...ja som to všetko zavinila,mala som trpieť ako Ježiš na kríži,posiatý ranami,trňami,skrvavený mukami,s prebitými rukama a nohami...Mal som trpieť...ako ostatné ženy,znášať to,až k smrti.Mal ma už Boh nechať zabiť...nebola by som už nikomu prekážkou k šťastiu...Mal som to hrozné tajomstvo niesť skryto až do smrti.Ja som to nedokázala,nechala som sa prehlušiť bolesťami tela a strachom,ktorý som mala z Teba,lebo nikdy som iného muža nemala a nič iné nepoznala...som Ti verná odvtedy,nemala som nikdy iného..len Teba...a strašný osud nás takto bolestne rozdelil...Simon...ja som ťa stále milovala,ale pre to telesné utrpenie,som nedokázala udržať našu lásku...Chápem,že si bol mladý a zdravý chlap a ženu si potreboval,nič ti nevyčítam,že máš svoju družku a deti...Rozvod som nesmela podpísať, ani s tým súhlasiť,kňaz mi to výslovne zakázal,že by som sa dopustila ťažkého hriechu na dušu...lebo naše manželstvo je i tak posvätné a Bohom spečatené a potvrdené...Pred Bohom som prisahala vernosť až do smrti...a to som dodržala i napriek tomu nešťastiu.Vychovala som zbožne a zodpovedne našu dcéru Terezku,jediný plod našej nešťastnej lásky ...a vzala som jej otca ...a Bože zmiluj sa nado mnou,a odpusť mi moju slabosť a hriech...že Terezka nikdy nezažila objatie a lásku otca...len moju biednu lásku...Bože zľutuj sa a buď mi milosrdný...Mária vzlykala a otvorila celé more bolesti,sklamania a horkosti,ktoré boli utláčané a skryté v hlbke ženskej duše... sa ako záplava vyrútila z jej ubolenej duše.V jej srdci bola ukrižovaná láska s bolesťou a ľudskou slabosťou...

Mariška moja,neplač,nič si nevyčítaj,ty si mi neublížila v ničom,trpela si celý život sama...Vychovala si mi dcéru Terezku...ktorej som nič nedal ako otec...žila bez lásky otca,mala len Teba...Všetko bola moja vina,ja som ti tak ubližoval,lebo som bol divoký,nespútaný,túžiaci všemožne len po telesnom ukojení a to podľa svojich zvrátených chúťok a tou telesnou ,nezvládateľnou,chorou vášňou som to všetko spôsobil...Nemal som úctu k Tebe a lásku k tvojmu telu...ani sluch k tvojim nárekom a bolestiam,ktorú som ti spôsoboval.

Bol som ako divá zver,ako lev,čo trhá svoju korisť.Bože môj drahý,čo som to urobil...Ale Mariška moja drahá,ver mi,že som to nechcel a bránil som sa tej hroznej chorej vášni ,ale nedokázal som to rozumom a vôľou ovládnúť,skrotiť...bolo to moje ja...moja súčasť bytia...tak som sa prejavoval...že som v tých chvíľach krutej rozkoše nič nevidel,nepočul...len som túžil hrozne silne po tom telesnom ukojení a nevnímal som, ani akú bolesť spôsobujem...Keby bolo vtedy nejaké liečenie,niečo, čo by ma zastavilo,skrotilo a vyliečilo...šiel by som na to,ale bola iná doba,nič také nejestvovalo...My sme boli spolu intímne až po sobáši,tak si to nevedela a ja som to tiež vlastne nevedel,lebo som nemal pred tebou inú ženu...to mi ver...Áno bol som extra temperamentný,ohnivý,prudký,smrteľne vášnivý...Ale bolo to moje ja,moje bytie,ktoré som nedokázal zmenniť,skrotiť...Robil som ako divý,bol som drič na robotu,porobil som za troch chlapov...zarobil som peniaze,nebál som sa ani najťažšej roboty...ale zase v láske som bol ako žobrák,neschopný citu a jemnosti...vždy so mňa vyskočil ten rozzúrený lev,ktorý trhal,škriabal,metal...

Hrozne ma to všetko bolí...viem,že som sa prehrešil proti manželskej prísahe a našiel som si takú ženu,ktorá dokázala so mnou žiť...naozaj nemohol som byť bez ženy,moja telesnosť bola ako oheň a blesky...tak som našiel Doru...a mám aj dve dcéry s ňou...ona za to nemohla...ja som ju zvábil ako ženatý muž...lebo som potreboval hrozne telesne ženu...a tu neboli žiadne bordely,ako v mestách,kde by sa chlap telesne hriešne ukojil a uspokojil svoje vášne a prízemné pudy...Keby tohto môjho divokého jednania nebolo,boli by sme žili šťastne a v pokoji...ale ja som to v sebe nedokázal zmeniť...

Ach Simon,nechaj to už tak,už je to všetko za nami a pred nami je už len náš koniec a boží súd...Ja som Ti úprimne s láskou všetko odpustila...odpusť aj Ty mne,čím som ti ja ublížila...a takto to vyznajme oba Bohu a kňazovi a prosme o zmilovanie a odpustenie aj od Boha...Za chvíľu príde aj naša Terezka,tvoja dcéra s dcérami,tvojimi vnučkami sa rozlúčiť s tebou,ona sama chcela...ja som ju nenútila...A Mária si kľakla k smrteľnej posteli ..

Terezka

Za chvíľu sa otvorili dvere a vošla Terezka...pomaly neisto šla k posteli umierajúceho otca...Terezka moja,zakryl si uplakaný Simon tvár,,odpusť mi aj Ty,drahá Terezka,že si nemala otca...Terezka sa nnahla ku posteli,objala chorého a zašepkala...otec môj,všetko som odpustila...a budem sa modliť za Teba a nezabudnem na teba...potom vošlo do dverí 5 dospelých mladých pekných žien...otec...to sú už tvoje vnučky, moje dcéry...každá prišla k Simonovi a pobozkala ho na čelo...a potom vošiel aj kňaz...postavil Máriu k sediacemu Simonovi a tak si znova obnovili svoje manželské sľuby spred 60 rokov...

Potom kňaz udelil Simonovi rozhrešenie a udelil sviatosť Pomazania chorých,aby bol takto pripravený na odchod do večnosti...Dostali aj sv. prijímanie...a tak sa spolu všetci modlili...Potom kňaz dal požehnnanie a pohladil Simona po tvári...tak milý Simon,už ste teraz naozaj nachystaný spokojne odísť...ako uzmierený s Bohom a blízkymi...A tak sa rozišli...Mária s Terezkou ešte objali dojatého Simona a odišli,veru ani jedno oko nebolo suché...A tak sa Simon cítil konečne vnútorne slobodný,ľahký ako pierko a videl už aj otvorenú náruč božej lásky...dlho sa modlil a ďakoval Bohu za takúto ohromnú milosť a šťastie uzmierenia a odpustenia...V tú noc spokojne skonal.Na tvári zomrelého bol akýsi blažený úsmev...našiel svoj nový domov...

Bol pohreb...krásny máj..slnko pomaly zapadalo a vzduchom sa šírili magické,ľúbezné vône rozkvitnutých kvetov.so Simonom sa rozlúčili aj jeho dve rodiny...To už bude Boh súdiť a nie ľudia...

Mária bola tiež veľmi vnútorne šťastná a spokojná,bolesti a mračná duše zmizli...svietila tam len žiara božej lásky a odpustenia...posledný kameň zo srdca jej spadol...dušu zaplavil mier a pokoj..Žila už len s Bohom,posledné mesiace a dni bola už len modlitba a príprava na smrť,denne bola na sv. omši,prijímala sviatosť a pripravovala sa duchovne na smrť,bavila svoje pravnučky a pravnukov.Prežila Simona len o 2 roky a odišla spokojne do večnosti...
Mária umrela v deň výročia ich svadby spred 60 rokoch...Tak skončil osud nešťastných manželov,ktorých šťastie zničila chorobná,nezvládnuteľná žiadostivosť...