Svätý Ján Kapistránsky na pranieri modernej historiografie. Bol však naozaj až takým netolerantným nenávistníkom?

Jozef Duháček
15. marca 2024   História

Ján Kapistránsky bol významný františkánsky kazateľ, ktorý mal mnoho ctiteľov tak za života, ako aj po smrti. Prispeli k tomu okrem iného početné zázraky, ktoré konal. Jeho kázanie bolo také populárne, že musel kázať na námestiach a niekedy dokonca na poli za mestom, aby sa pomestili všetci poslucháči.

Pápež Lev X. po dôkladnom skúmaní vyhlásil Jána Kapistránskeho v roku 1514 za blahoslaveného, pričom jeho úctu najskôr obmedzili na sulmonskú diecézu, aby ju pápež Gregor XV. roku 1622 potom rozšíril na celú Cirkev. A napokon pápež Alexander VIII. vyhlásil tohto zvláštneho františkánskeho kazateľa roku 1690 za svätého. Okrem rodného kraja si Jána Kapistránskeho ctili najmä v Uhorsku, kde bola podľa neho pomenovaná jedna františkánska provincia.

Lenže doba sa mení a ako sme už minule poukázali v prípade Jána z Kríža, aj Ján Kapistránsky má, ako sa hovorí západne od nás, „škraloup“ (prenesene mať škvrnu na svedomí, hriech z minulosti, pozn. aut.). Židovská encyklopédia hovorí, že tam, kde kázal, tam sa okamžite organizovali pogromy proti nevinným židovským obyvateľom (https://www.jewishencyclopedia.com/articles/4004-capistrano-john-of) a dáva mu titul „Bič na židov“. Robert Michael v knihách Svätá nenávisť a Dejiny katolíckeho antisemitizmu nenecháva na dobrom františkánovi ani jednu nitku suchú. Msgr. Charles Pope (katolícky kňaz) na otázku, prečo Cirkev svätorečila takého antisemitu (https://www.oursundayvisitor.com/could-a-saint-be-anti-semitic/) odpovedá vyhýbavo, že v 17. storočí sa antisemitizmu nevenovala pozornosť, ale chvalabohu dnes je to lepšie a ako príklad uvádza kauzu neboráka G. K. Chestertona, ktorý bol kedysi obľúbený pre svoje bystré postrehy, ale keďže aj on bol údajne antisemitom, jeho blahorečenie bolo zastavené.

Pre objektívne posúdenie celej kauzy skúsime nazrieť do hodnotení oboch názorových táborov: tak do tábora Kapistránskeho apologétov, spochybňujúcich obvinenia vznášané voči nemu a pripúšťajúcich, že židia, rovnako ako aj ostatní ľudia, sú zaťažení dedičným hriechom a sú schopní dopúšťať sa zla; ako aj do tábora Kapistránskeho odsudzovateľov, ktorí vnímajú jeho kritiku judaizmu a židov ako neospravedlniteľnú. vypožičiame si z publikácií týchto dvoch názorových táborov niekoľko odsekov, pričom by sme zdôraznili, že tieto úryvky, odkazy a citáty majú iba jeden cieľ – a to poukázať na rozličné interpretácie jednej udalosti a spoznať pravdu. Nemajú v žiadnom prípade za cieľ k ničomu nabádať, či podnecovať.

V knihe Michaela Jonesa Židovský revolučný duch a jeho vplyv na svetové dejiny sa autor snaží vysporiadať s kritikou Jána Kapistránskeho, vznesenou otcom židovskej historiografie Heinrichom Graetzom. Jones sa venuje incidentu, ktorý sa udial vo Vroclave, kde sa vo februári 1453 Ján Kapistránsky objavil.

Taliansky františkánsky kazateľ mal povesť nebojácneho odporcu nepriateľov Cirkvi. V Itálii viedol kampaň proti kacírskym fraticelliom (Bonifác VIII. ich verejne vyhlásil (deklaroval) za heretikov) a kniežatá a biskupi juhovýchodného Nemecka chceli, aby sa Ján vysporiadal v ich krajinách s husitskou rebéliou. Vroclav statočne bránila katolícku ortodoxiu pred opakovanými husitskými útokmi – Ján Kapistránsky prišiel pochváliť mesto za jeho vernosť a tiež dávať obvyklé kázne počas 40 dní veľkého pôstu. Po Veľkej noci sa dostavil na žiadosť biskupa z neďalekej Nisy (poľ. Nysa, nem. Neisse), ktorý potreboval jeho radu.

V Nise sa dozvedel, že počas veľkonočného týždňa istí židia z Vroclavu podplatili poľského roľníka, aby sa vlámal do dedinského kostola a ukradol cibórium plné posvätných hostií. Keď sa roľník ponáhľal, aby odovzdal ulúpené cibórium, zastihla ho vonku búrka. V panike odhodil cibórium, ale až potom ako z neho vybral desať či jedenásť hostií, ktoré doručil židom do Vroclavu. V synagóge sa potom zišlo zo dvadsať židov, aby s hostiami vykonali zneucťujúci obrad. Šľahali ich bičmi a bodali nožmi. Keď bodli jednu hostiu, vytryskla z nej krv. Zo znesvätených hostií sa údajne vylialo toľko krvi, že mučiace nástroje nebolo možné očistiť a museli ich zahodiť do neďalekého potoka. Keď informácia o zločine presiakla na verejnosť, do židovskej štvrte vtrhla stráž a zatkla jej obyvateľov a internovala ich na hrade kráľa Ladislava. Kráľ Ladislav nariadil vyšetrovanie, počas ktorého istý Meyer, jeden z hlavných podozrivých, spáchal samovraždu.

Heinrich Graetz, židovský historik, hovorí: „Žid menom Meyer…, ktorý kúpil posvätnú hostiu od sedliaka, prebodol ju, znesvätil a časti z nej distribuoval židovským komunitám vo Schweidnitzi, Liegnitzi a inde, aby mohli urobiť to isté. Je samozrejmé, že zranená hostia ronila krv. Tejto smiešnej rozprávke… sa, samozrejme, všeobecne verilo. Množstvo židov z Vroclavu bolo okamžite uväznených.“¹

V máji sa Ján Kapistránsky vrátil do Vroclavu, 14. júna biskup zo strachu, žeby do toho mohli byť zapletení aj nevinní židia, požiadal Jána Kapistránskeho, aby to vyšetril. Michael Jones to komentuje:

„Čo si o veci myslí Graetz naznačuje termín „rozprávka“. Jeho sarkazmus je pokusom zakryť senzačné odhalenia, ktoré sa objavili počas súdneho procesu, ale v jeho knihe nie sú nikde spomenuté. Počas procesu istá pokrstená židovka, manželka vroclavského občana, obvinila svojho otca, že sa pred 16 rokmi zúčastnil podobného rituálu.

Tento žid kúpil konsekrované hostie a potom ich odniesol do pivnice v Loewenbergu, kde sa ich pokúsil spáliť. Trikrát ich hodil do ohňa a trikrát z neho vyskočili, až kým iná, stará židovka, ktorá bola svedkom toho znesvätenia, zvolala, že pod vplyvom toho zázraku, uverila v kresťanského Boha. Židia sa rozzúrili a na mieste ju zavraždili. Jej telo spálili a pochovali na rovnakom mieste. Potom vzali hostiu, položili ju na malý stolík a rozrezali na štyri časti, čo spôsobilo silné krvácanie, že ani stôl, ani nôž nebolo možné umyť dočista, a tak museli oboje hodiť do rieky. Tá istá žena tiež vypovedala, že v tej pivnici bolo zavraždené na rituálne účely aj dieťa. Tieto informácie podáva Johanes Hoffer vo svojej knihe o sv. Jánovi.“²

Súd na základe jej svedectva poslal komisiu do domu, kde sa to pred 16 rokmi údajne stalo. Tam vykopali niečo, čo vyzeralo ako zvyšky pahreby, ako aj kosti ženy a dieťaťa. Ján Kapistránsky počas procesu tieto kosti predložil. Graetz hovorí, že práve Ján Kapistránsky viedol proces a je zodpovedný za výsledok súdneho procesu, ktorý mal za následok, ako tiež tvrdí, smrť 41 židov. Hofer toto číslo spochybňuje, ale uznáva, že za rúhanie a vraždu niekoľko židov popravili. Okrem toho vyhnali 300 Židov, zobrali im deti, ktoré dali pokrstiť a na výchovu do kresťanských domovov.³ „Kapistránsky“, píše Graetz, je „vrahom Židov“ a „kanibalom“.⁴

Johannes Hofer však rozpráva iný príbeh. Ján Kapistránsky počas procesu skutočne držal v rukách kosti chlapca, ale tieto dôkazy a spôsob, akým sa našli, presvedčili všetkých, že židia sú vinní. Hofer tiež tvrdí, „že Ján Kapistránsky neviedol proces, že bol iba prísediaci. Nemal nič spoločné so zatýkaním židov a procesu nepredsedal. Počas prvých dvoch týždňov po zatýkaní ani nebol vo Vroclave, ale bol stále hosťom biskupa v Nise… Že to urobil podľa výslovného želania obozretného a umierneného biskupa, ktorý trval na tom, aby sa proces skončil pred odchodom jeho hostí, stavia aféru do úplne iného svetla.“⁵

Ako mohol súd dospieť k inému rozsudku? O vine židov, ktorí stáli pred súdom, nepochybovali ani najhlasnejší kritici Jána Kapistránskeho. „Židovskí historici spomínajú Kapistránskeho meno s hrôzou,“ píše Hofer, “no na druhej strane židovskí historici zachádzajú rozhodne príliš ďaleko, keď všetky takéto obvinenia označujú za obyčajné bájky alebo psychologické nezmysly. Sú k dispozícii nespochybniteľné dôkazy o tom, že prípady krádeží a znesvätenia konsekrovaných hostií sa v stredoveku vyskytovali a vyskytujú aj v našich dňoch. Ak aj uznáme, že židia neboli vinní ako sociálna skupina, aký dôvod možno uviesť na vyvrátenie toho, že spáchaním takýchto zločinov nikdy jednotliví židia nedali priechod svojej nenávisti ku Kristovi?“⁶

Hofer pripúšťa: „Kresťania sa dopúšťali ťažkej nespravodlivosti, keď namiesto trestania len vinných jednotlivcov, potrestali aj nevinnú väčšinu. Previnili sa aj ľahkovážnosťou, keď neopatrne prijímali plošné obvinenia proti židom.“⁷ Dôkazy však naznačujú, že „prinajmenšom niektorí židia boli vinní z vraždy a svätokrádeže, pričom oboje bolo hrdelným zločinom“. Kapistránskeho prítomnosť na súde nemohla spôsobiť žiadnu zmenu, pretože: „Svätokrádežníci boli trestaní smrťou. To bola všeobecná európska prax, ktorá udeľovala trest smrti aj za oveľa menšie zločiny. A vyhnanie všetkých židov v takýchto prípadoch zodpovedalo všeobecnému názoru verejnosti. Židia boli v štáte len tolerovaní. Štát veril, že má právo židov vyhnať a ich majetok konfiškovať vždy, kedykoľvek to vyžaduje verejné blaho.“⁸

Vzhľadom na dôkazy by židia boli uznaní vinnými bez ohľadu na to, či tam františkán bol alebo nie. Okrem toho, ak boli židia vinní z hrdelných zločinov, nemožno ho označiť za vraha židov. Graetzovo zobrazenie obvinení ako „smiešnej rozprávky“ teda ignoruje dôkazy, aj platný zákon. Jeho zámerom je pošpiniť Jána Kapistránskeho. Štát mal právo trestať zločincov. Ak „sliezski židia naozaj spáchali zločiny, z ktorých boli obvinení,“ zdôrazňuje Hofer, „je postavenie Kapistránskeho nenapadnuteľné. Rituálne vraždy, svätokrádežné zločiny by boli potrestané aj dnes. Rozsudky z roku 1453 boli úplne v súlade z vtedajšou európskou predstavou o spravodlivosti.“⁹

Niektorí židovskí historici, vrátane Graetza, tvrdia, že keďže dôkazy boli prima facie fantastické, židia boli obeťami sprisahania, ktoré bolo „zosnované,“ tvrdí Hofer, „aby odstránili veriteľov požadujúcich splatenie dlhov.“¹⁰ Je však jednoduchšie prijať dôkazy o rúhaní a vražde, ako nájsť dôkazy o sprisahaní:

„Podrobný opis lúpeží, presné správy o miestach a časoch, presný opis všetkých dotknutých osôb, dokonca aj obvinených kresťanov, to všetko nás musí primäť k tomu, aby sme verili v dôveryhodnosť obvinení… Ak by bol celý tento postup zinscenovaný, jeho mimoriadna vynaliezavosť a prefíkanosť by boli historicky pozoruhodné. S prihliadnutím k nedokonalému súdnemu systému tých čias a k predsudkom sudcov, ako vysvetlíme pozoruhodnú skutočnosť, že ani tí, ktorí odsúdili vyhnanie židov ako nekresťanské, neprejavovali najmenšie pochybnosti o pravdivosti obvinení? Vezmime si napríklad Petra Eschenloera, ktorý prišiel do Vroclavu v roku 1455 a v roku 1470 písal o tejto záležitosti. Keď o tom písal, uplynulo odvtedy takmer 20 rokov, z ktorých 15 strávil v meste. Aké dokonalé sprisahanie to muselo byť, že za toľké roky sa nedostalo na verejnosť ani zrnko pravdy? A ak to sprisahanie naozaj bolo takto dokonale pripravené, potom treba povedať, že sudcovia sa stali obeťami neprekonateľného omylu.“¹¹

Graetz tiež tvrdí, že Ján Kapistránsky je aj nepriamo zodpovedný za proces, pretože počas svojich pôstnych kázní rozbúril verejnú mienku proti židom. Hofer však ukazuje, že zo 40 kázní sa židov týkala len jedna. V nej františkánsky kazateľ vyzval občanov Vroclavu, aby sa v sobotu nestránili služobných a namáhavých prác, inak si to židia vysvetlia ako účasť kresťanov na slávení šabatu. Ján Kapistránsky nekázal ani o židoch ani židom, pretože Vroclav, najmä v porovnaní s Viedňou a Norimbergom, mala len bezvýznamnú židovskú populáciu. „Populárna predstava, že Ján Kapistránsky štyridsať dní burcoval proti židom, je tou najčistejšou fikciou,“¹² hovorí Hofer.

Aký bol teda jeho postoj k židom? Hofer hovorí, že Kapistránskeho „všeobecný postoj k židom zreteľne vystupuje v jeho kázňach“¹³, ktorých sa podľa vtedajšieho zvyku museli židia zúčastniť. V týchto kázňach ich vyzýval, aby konvertovali na kresťanstvo. „Zvyčajná predstava,“ píše Hofer, „že pri takýchto príležitostiach burcoval ľudovú nenávisť proti židom, nie je pravdivá.“¹⁴ V kázni vo Viedni, ktorá mala obrovskú židovskú populáciu, Ján Kapistránsky tvrdil, že židia sa domnievajú, že majú právo zabíjať kresťanov, ale nikdy by to verejne nepovedali, pretože ich je málo.¹⁵ Kázal židom „smutný a sklamaný“ z toho, že nereagovali na Kristovu výzvu na obrátenie.¹⁶ Nesprával sa k nim s opovrhnutím.

Ako všetci stredovekí ľudia, aj Ján Kapistránsky by rasovej nenávisti nikdy nemohol rozumieť. Židia boli nepriateľmi kresťanov nie kvôli svojej DNA, ale preto, že odmietli Krista a pretože prvým dôsledkom tohto odmietnutia bolo podvracanie kresťanskej viery a morálky a kultúry na nej založenej. „Židovská otázka,“ je pre Kapistránskeho, „náboženská“.¹⁷ Keď žid prijal krst, už neexistoval rozdiel medzi ním a kresťanom. Kresťania si veľmi dobre uvedomovali, že i Pán Ježiš, i Jeho Matka, sv. Jozef a všetci apoštoli boli geneticky Židia. Ako by mohli rasovo nenávidieť Židov a zároveň sa k nim hlásiť?

Otázka bola čisto náboženská. V jednej kázni Ján Kapistránsky tvrdil, že ak židia, poslúchnu Božie slovo, že ich bude milovať tak, ako miluje svojich najbližších príbuzných. Viera sa však nikdy nedá vynútiť. Židov možno len pozvať, aby verili. Ak odmietnu prijať kresťanstvo, vyplývajú z toho určité dôsledky. Prvým je, že kresťanov treba chrániť pred podvratnou a predátorskou činnosťou a to sa dá dosiahnuť len úplnou segregáciou.

V tomto bol prísnejší ako svätý Tomáš Akvinský. Ani po tom, čo boli segregovaní, by židom nemali byť dané „privilégiá, ktoré by oslabili alebo zrušili tieto ochranné opatrenia kresťanskej spoločnosti“.¹⁸ Ján Kapistránsky nikdy neprestal kázať o zlých účinkoch úžery na kresťanskú spoločnosť. V dôsledku toho „naliehal, aby duchovní vládcovia trvali na prísnom dodržiavaní zákonov týkajúcich sa židov a na zrušení protichodných privilégií. V tomto úsilí nezostal sám. Mnoho ďalších reformátorov odsúdilo svojvôľu a laxnosť, ktorá sa v tejto veci prejavovala.“¹⁹

Po procese opustil Vroclav a odišiel do Poľska, ktoré malo významnú židovskú populáciu, ktorá neustále rástla a ktorej privilégiá, najmä úžera a praktický monopol na výber daní, spôsobili Poľsku v nasledujúcich storočiach vážne problémy. Keď sa v Krakove stretol s kráľom Kazimírom, Ján Kapistránsky aj biskup Zbigniew na neho naliehali, aby sa vysporiadal s husitmi, aj so židmi. Podľa Graetzovho rozprávania sa mu Ján Kapistránsky „vyhrážal pekelnými trestami a prorokoval zlý výsledok vo vojne proti pruským rytierom, ak nezruší židovské výsady a nevydá husitských kacírov do pazúrov krvilačnému kléru.“²⁰

Keď vojna s Rádom nemeckých rytierov skončila zle, tvrdí Graetz, Kapistránsky pripisoval porážku poľskej armády „privilégiám daným Židom“.²¹ Ak si odmyslíme Graetzove urážky a invektívy, tak vlastne sám priznáva, že židia dostali od tamojších kniežat dôležité výsady a privilégiá. Na rozdiel od sv. Jána Kapistránskeho to Graetz nepochybne považuje za dobré. Sv. Ján Kapistránsky bol presvedčený, že privilégiá pre židov nevyhnutne povedú k morálnej laxnosti a rozvracaniu viery. Ako Graetz dobre vedel, židom boli privilégiá dané nie z čistej ľudomilnosti kresťanských vládcov; boli im dané preto, že prinášali kniežatám finančné benefity, konkrétne pôžičky za nižšie úrokové sadzby. Aby mohli kniežatá brať úver s nižším úrokom, dostávali židia privilégium požičiavať mešťanom a roľníkom za úžernícke sadzby. Keď sa knieža dostatočne zadĺžilo, čo pri zloženom úroku, ide celkom rýchlo, mohli požadovať aj iné ústupky – privilégium žiť medzi kresťanmi, privilégium nenosiť odznak, ktorý ich odlišoval od kresťanov atď. Každé z týchto privilégií umožňovalo židom bližší kontakt s kresťanmi, ktorý mohli následne využiť vo svoj prospech.

Kapistránsky bol proti týmto privilégiám, pretože pozoroval, že kedykoľvek bol povolený voľný kontakt medzi židmi a kresťanmi, bola ohrozená viera a trpela morálka. Cítil, že židia sú kresťanskej spoločnosti nebezpeční nie kvôli rase, ale kvôli ich odmietaniu Krista. Jeho uvažovanie sa zhodovalo s myslením veľkých pápežov formulovaným v „sicut iudeis non“. Kapistránsky veril, že židov možno v kresťanskej spoločnosti tolerovať, ale rozhodne nie privilegovať. Hofer hovorí, že jeho postoj bol výsledkom presvedčenia, že kresťanský štát slúži ako „kresťanská ríša Boha tu na zemi“.²² „Kristus je Kráľ a Kristova Cirkev je kráľovstvo Božie. Židia sú potomkami tých, ktorí zabili tohto kráľa. Nenávisť voči Kristovi zdedili po svojich predkoch a naplno ju ventilujú všade, kde to môžu beztrestne robiť. Preto ich oprávnene podozrievame. Teraz sú jednoducho našimi nepriateľmi a sú tak známi. Ukrižovali nášho Pána Ježiša Krista.“²³

Z tohto predpokladu vyplývali jeho odporúčania pre sociálnu politiku. Niekto by namietal, že nenávisť ku Kristovi nemožno so židmi, narodenými stáročia po Kristovi, nijako spájať. Nie je to úplne pravda a túto nenávisť pozorujeme ešte aj dnes. Sarah Silvermanová vo svojej šou „Jesus is Magic“ v roku 2005 povedala, že židia zabili Krista a ona by to urobila opäť. Potvrdzuje to „fact-checker“ potrál Snopes (https://www.snopes.com/fact-check/sarah-silverman-killing-jesus/) a informuje o tom aj portál Times of Israel (https://www.timesofisrael.com/gops-israel-chief-says-sarah-silverman-needs-a-muzzle/). Kresťania by sa nemali stýkať so židmi a už vôbec by sa nemali stať závislými od židov „v akejkoľvek podobe alebo forme“.²⁴ Preto by kniežatá nemali dávať židom výsadu praktizovať úžeru.

Podľa Hofera: „Zabrániť obchodným a spoločenským kontaktom prísnym presadzovaním zákonov týkajúcich sa židov a zrušiť všetky privilégiá, ktoré stáli proti tomuto plánu, bola základná myšlienka Kapistránskeho politiky. Ako ďaleko sa mu to podarilo? To, že hlboko zranil židovské záujmy v mnohých krajinách, je tvrdenie židovských historikov. Chýbajú podrobné dôkazy o tomto tvrdení. V Taliansku sa mu však podarilo dosiahnuť vydanie ediktov na zrušenie židovských privilégií.“²⁵

Keďže videl škodlivé následky kontaktu medzi židmi a kresťanmi, zaujal rigoristický postoj. Na otázku, či majú kresťania dovolené kupovať od židov tie časti zabitých zvierat, ktoré židia z rituálnych dôvodov vyhodili ako nečisté, odpovedal: Nie, pretože „kresťania by sa tak v očiach židov javili ako menejcenní. Židia považujú za nečisté všetko, čoho sa kresťania dotknú. Prečo by kresťania mali brať a používať, čo odkladajú bezbožné ruky neveriacich židov? Nech si židia kupujú a jedia, čo sa im páči. Je to ich vec. Ale nech nemajú príležitosť pohŕdavo hľadieť na našu nepoškvrnenú vieru a považovať sa za lepších od nás.“²⁶

Podobný postoj zaujal aj v otázke, či si kresťania môžu kúpiť od židov víno. Odpoveď opäť znela: Nie, pretože „naša dôstojnosť nám zakazuje konzumovať špinu, ktorá im padá z rúk a nôh, keď šliapu po hrozne. V mnohých mestách sú záležitosti tak regulované, že židia kupujú hrozno pre vlastnú potrebu. Ich bezbožné nohy nesmú nikdy pošpiniť víno, ktoré naši kňazi používajú pri svätej obete. Židia nech obetujú z vlastného mäsa podľa svojho zvyku. Alebo, ak chcú, nech dajú toto mäso psom, ktorí chytajú prepelice a bažantov pre ich lahodné hostiny.“²⁷

Sv. Ján Kapistránsky podľa Hofera cítil, že „náš Pán Ježiš Kristus“ by „bol zarmútený spojením medzi Jeho zradnými nepriateľmi a jeho verným ľudom.“²⁸ Doba, v ktorej sa vytratila myšlienka spoločného dobra a kedy sa oslavuje sebectvo ako cnosť, nie je v pozícii hádzať kameňom na dobu, v ktorej sa príležitostne vina za jednotlivé zločiny zvalila na celý národ. Zmysel pre korporativizmus rozvinutý a typický pre stredovek, mal svoju temnú stránku v tom, že nevinných občas hodili do jedného vreca s vinníkmi – to bola jedna z obáv biskupa z Nisy počas procesov vo Vroclave. Problémy však treba oddeliť, aby sme im porozumeli.

Michael Jones uzatvára kapitolu takto:

Svätý Ján Kapistránsky netrpel nenávisťou k židom. Miloval židov, pretože vedel, že židia sú nepriatelia Cirkvi a vedel, že Kristus prikázal, že kresťania musia svojich nepriateľov milovať. Jeho úsilie obrátiť ich bolo vyjadrením tejto lásky bez ohľadu na to, ako to židia chápali. Ján Kapistránsky tiež miloval svojich spolukresťanov a jeho kampaň proti židovským privilégiám vyjadrovala túto lásku, pretože videl, ako priemerný človek trpel úžerou, keď kniežatá udelili židom privilégiá, ktoré obohatili princa a židov, ale ochudobnili všetkých ostatných. Privilégiá udelené židom vyvolávali obavy každého, komu záležalo na spoločnom blahu. Židia tomu rozumeli, a preto sa Jána Kapistránskeho báli; pokúsili sa ho dokonca podplatiť – neúspešne.

Stigmatizovať ho ako nenávistníka voči Židom, pretože trval na presadzovaní zákonov, je zámerným skresľovaním sociálnych faktov jeho doby. Židovské praktizovanie úžery spôsobovalo problémy – v neposlednom rade židom – počas celého stredoveku. „Otázku židovských privilégií nemožno považovať za vojnu stredovekej neznášanlivosti proti blížiacemu sa úsvitu vznešeného humanitárstva.“²⁹

Kapistránskeho súčasníci to pochopili a myšlienka „že pri zaobchádzaní s heretikmi a židmi prekročil stanovené medze, a tým zhrešil proti kresťanskej dobročinnosti“ je myšlienka pre jeho súčasníkov prakticky neznáma. Občas ho kritizovali ako nepraktického, no nikdy nie ako neľútostného alebo neľudského. Dokonca aj Doering, jeden z jeho najprísnejších kritikov, nenachádza nič, čo by sa dalo vyčítať jeho správaniu voči židom vo Vroclave.“^’30

______________________

1 Heinrich Graetz, Volkstuemliche Geschichte der Juden (Leipzig: Verlag von Oskar Leiner, no date) VoI III, p. 58.
2 Johannes Hofer, Johannes von Capestrano: Bin Leben im Kampf urn die Reform der Kirche (Innsbruck-Wien-Muenchen: Tyrolia Verlag, 1936), s. 487.
3 Graetz, op. cit., s. 59.
4 Graetz, op. cit., s. 81.
5 Hofer, s. 493.
6 Hofer, s. 276.
7 Rev. John Hofer, St. John Capistran, Reformer, preklad Rev. Patrick Cummins, OSB (St. Louis: Herder, 1947), s. 276.
8 Hofer, St. John Capistran, s. 278.
9 Hofer, St. John Capistran, s. 275.
10 Hofer, St. John Capistran, s. 276.
11 Tamže.
12 Tamže.
13 Hofer, St. John Capistran, s. 279.
14 Tamže.
15 Hofer, s. 498. (porov. 234, v nemeckom vydaní).
16 Hofer, St. John Capistran, s. 279.

Pre podrobné vedecké židovské štúdie opisujúce skutočné prípady znesvätenia hostie židmi, ako aj správy o židovských útokoch na kresťanské symboly, ako je kríž (prehrešky spáchané s plným vedomím, že ich následkom bude smrť) a zlomyseľné označovanie kresťanov za Amaleka a kresťanstvo za ríša Ezaua alebo Edoma, pozri Elliott Horowitz, Bezohľadné obrady: Purim a dedičstvo židovského násilia (Princeton 2006) a Izrael Jacob Yuval, Dva národy vo vašom lone: Vnímanie židov a kresťanov v neskorom staroveku a stredoveku (University of California 2006). Obe knihy sa tiež zaoberajú a odvážne poukazujú na existenciu židovských rituálnych krvavých obetí (židovských) detí, čo je téma málokedy rozoberaná.

Menej odborným a oveľa kontroverznejším spôsobom písal o týchto témach židovský konvertita Israel Shamir. Ten predstavil aj hypotézu o rituálnom obetovaní kresťanských detí aškenázskymi židmi. Jeho spisy sú dostupné na www.israelshamir.net a stránka obsahuje odkaz na anglický preklad veľmi kontroverznej a z predaja stiahnutej knihy Dr. Ariela Toaffa (profesora Židovskej univerzity v Bar Ban) Krvavá pascha: Európski židia a rituálne vraždy.

Opisy úmyselného skresľovania a zveličovania prípadov „krvnej žaloby – blood libel“ neskoršieho nemeckého antisemitizmu podávajú Normani G. Finkelstein a Ruth Bettine Birne v A Nation on Trial: The Goldhagen Thesis and Historical Truth, (Owl Books 1998) s. 21.

17 Tamže.
18 Tamže.
19 Hofer, St. John Capistran, s. 280.
20 Graetz, op. cit. s. 62.
21 Tamže.
22 Hofer, St. John Capistran, s. 280.
23 Tamže.
24 Tamže.
25 Hofer, St. John Capistran, s. 281.
26 Tamže.
27 Tamže.
28 Tamže.
29 Tamže.
30 Hofer, St. John Capistran, s. 284.

PDF (formát pre tlač)